IVAN JANČÁR: ČASY A PRIESTORY ROBERTA HROMCA

Keď Robert Hromec v roku 2011 vymenil klasické plátno za hliník, hneď po prvých realizovaných dielach sa mi zdalo, že nejde len o výmenu materiálu, ale celkového spôsobu jeho výtvarného uvažovania. Prezentovaná kolekcia Vnútri časovej kapsule predstavuje diela z rokov 2016 – 2017, kedy už odkryl širšiu i hlbšiu škálu možnosti spracovania materiálu v rozsiahlejšom rozpätí úvah o plynutí času, hľadaní vnútornej harmónie, ale aj vlastného nepokoja, prelínania sa minulého a prítomného. Robert Hromec bol vždy solitérom na našej výtvarnej scény a od spomínaného roku 2011 sa jeho pozícia osamelého hľadača osobitého prejavu ešte zvýraznila. I keď tu nachádzame (prevažne zámerné) odkazy na renesančnú maľbu, ale aj barokovú pompéznosť, či americkú maľbu 50 rokov, alebo aj inšpiráciu obrazmi Franka Stellu, výsledkom sú osobité, na prvý pohľad autorsky identifikovateľné, zvláštne znepokojivé diela hľadajúce svoje miesto v dnešnom rozporuplnom svete.

Robert Hromec v tomto rozsiahlom cykle gestickými nepokojnými ťahmi štetca zobrazuje chaotický svet súčasnosti, ktorý dáva do kontrastu s citáciou len linkami zobrazených rúk symbolizujúcich harmóniu a pokoj, odvolávajúc sa na antické a neskôr aj renesančné hľadanie prepojenia telesného a duševného. Hoci, ako sme už naznačili, obrazy po roku 2011 sa zásadne odlišujú od predchádzajúcej tvorby, motív rúk nachádzame často aj v jeho skoršej tvorbe, dokonca boli leitmotívom mnohých jeho obrazov. Môžeme tu čítať aj ďalšie veľké témy, ako je počiatočný chaos a vznik vesmíru, či stvorenie človeka. Základnú osnovu   netvoria len maliarske abstraktné a geometrizujúce prvky, ale aj do hliníka vŕtané strieborné, kontinuálne sa prepájajúce motívy, predovšetkým kruhy symbolizujúce plynutie života alebo aj rotujúce línie prechádzajúce cez značnú časť obrazovej plochy. Ich vytvorenie je technicky (ale aj fyzicky) mimoriadne náročné a vďaka precíznemu spracovaniu na ploche i v rôznych hĺbkach vytvára viaceré priestory a znateľný reliéfny efekt. Je zaujímavé, že tieto, v niektorých prípadoch akoby až mikroskopické detaily štruktúr hliníka, pôsobia až ako živý organizmus a čím sú ich tvary rozsiahlejšie, tým sa aj zvyšuje dynamika obrazu. Azda aj preto najintenzívnejšie pôsobia jeho najnovšie, už veľkoformátové obrazy. Od povrchu obrazu odsadzuje spomínanie citácie rúk, ktoré sa takto ocitávajú najbližšie k divákovi, predstavujú vstupnú bránu do obrazu a symbolizujú vieru v človeka – odkazu pre ďalšie generácie, odraz súčasnej dobu do budúcnosti. Celý odkaz je symbolicky ukrytý do malých nalepených hliníkových kociek, ktoré pôsobia ako pevné body v chaose a nestabilite. Trochu mi to pripomína aj existujúce informačné odkazy odložené pre budúce generácie pre prípad celosvetovej katastrofy, alebo aj informácie o našej civilizácii blúdiace vesmírom a čakajúce na objavenie inou civilizáciou.

V týchto obrazoch oproti minulosti omnoho výraznejšie rozohráva farebnú škálu. Dávno preč sú starostlivo budované zemité štruktúry, či prevažujúca hnedá farebnosť, nahradila ich farebná monohorakosť miestami až s jasnými žiarivými, často sa prelínajúcimi farebnými odtieňmi. Práve prelínaním jednotlivých vrstiev dosahuje aj zvyšovanie optickej ilúzie, ktorá sa mení aj v závislosti od intenzity svetla.

V autorových obrazoch nachádzame viaceré výrazné myšlienkové aj výtvarné opozitá: Chaos ↔ harmónia, počiatok ↔ koniec, abstraktná maľba ↔ realistické detaily ľudskej figúry, presný, v jednej línií namaľovaný kruh ↔ gestický pastózny kruh s viacerými vrstvami, striedma čistá farebnosť rytého hliníka ↔ výrazná farebnosť expresívnych ťahov štetcom, práca s detailom ↔ veľké farebné škvrny či plochy a mnohé ďalšie. Poukazujú nám na snahu Roberta Hromca odpútať sa od akýchkoľvek pravidiel či mantinelov. Síce často zobrazuje kruh, ktorý je uzavretý, na strane druhej však jeho rotujúce línie nemávajú pevné konce a akoby prekračovali obrazovú plochu a išli svojou cestou niekam ďalej. Do neznáma.

Ivan Jančár
Bratislava, 2017

In 2011 Robert Hromec replaced a classical canvas with an aluminium plate. After seeing the first works I had a strange feeling that it was not only the material that changed, but the entire way of artistic thinking. The exhibition Inside a Time Capsule presents works from the period of 2016 – 2017 during which the artist uncovered the broader and deeper range of possibilities of processing the material in a more extensive range of reflections on passing of time, seeking the inner harmony and restlessness, intermingling of present and past. Robert Hromec had always been the solitaire on Slovak art scene, and since 2011 his position of a solitary seeker after a specific style has become even more distinctive. There are visible (mostly deliberate) references to the Renaissance painting, Baroque pomposity or American painting of the 1950s, as well as the inspiration by Frank Stella´s paintings, however, the outcome is a clearly distinguishable, strange disquieting works seeking their place in today´s world full of contradictions.

In his extensive cycle, Robert Hromec uses rough, gestural brushstrokes to depict today´s chaotic world, putting it into contrast with the outlined hands that stand for harmony and peace, referring to the search for the unity of body and soul typical of the art of Antiquity and Renaissance. Despite the fact that the artist´s paintings completed after 2011 significantly differ from his previous work, the motif of hands can also be found in earlier works. The artist also deals with other big themes, such as the initial chaos and the formation of Universe, creation of man, etc. Apart from abstract and geometrising painterly elements, a basic scheme of the work is also created by silver, continuously interconnecting motifs drilled into the aluminium plate, mostly circles standing for the passing of life, or rotating lines running through a considerable part of the picture surface. The production of these works is technically (as well as physically) very demanding; due to a precise treatment, the artist manages to create many spaces in different depths as well as a visible relief effect. It is interesting that these almost microscopic details of aluminium structures look like a living organism. The more extensive the shapes are, the stronger the dynamics of the picture is. Perhaps that explains why the artist´s latest large-scale pictures come across as the most intense ones. In this way, the images of hands emerging from the surface are located in the immediate proximity to the viewer. They represent a gateway to the picture and symbolise the belief in man – message for the next generations, the reflection of our period. The message is symbolically hidden in small aluminium cubes attached to the surface that look like the anchors in chaos and instability. It reminds me a little bit of the existing information messages left for future generations in case of a global catastrophe, or the information on our civilisation wandering through the universe and waiting to be discovered by other civilisations. 

Compared to the past, the artist plays more with the colour range. Carefully built, earthy structures or predominating brown colours are long gone; they have been replaced with the variety of colours, sometimes even with bright shades blending together. It is the intermingling of individual layers that increases the optical illusion, which is changing depending on light intensity. 

In the artist´s works one can find many distinctive opposites in terms of both ideas and artistic means of expression: chaos ↔ harmony, the beginning ↔ the end, abstract painting ↔ realistic details of a human figure, a precise circle painted with a single line ↔ gestural circle with many layers, moderate pure colours of aluminium plate ↔ bold colours of expressive brushstrokes, working with a detail ↔ large colour patches, etc. They all highlight the artist´s effort to break free from any rules or barriers. Although he often depicts the circle, which is closed, his rotating lines do not have the fixed ends and seem to go beyond the picture surface, into a wide blue yonder.