The artist Robert Hromec has always been conditioned by his nature as a true time traveler seeking to understand and conquer the ontology of infinity in the spaces of the outer intergalactic reality as well as capturing the true nature of time and space through his visionary artistic creativity and the profound scientific analysis manifest in his oeuvre.

His biography as an artist and the chronology combined with the topics in his work has been highlighted by his basic mission statements:
Who are we, where do we come from and what is the origin of universe itself?
Where do space and time begin, merge, disassociate and ultimately end?
Who or what is the ultimate reason for the manifest Universe?

To what point do our senses and human rationality allow us to even get a glimpse of understanding the true nature of the space-time correlation of which we and the entire manifest material reality is part?

It could be summarized with an allusion to Marcel Proust’s “A la recherché du temps perdu” and be complemented by the connotation of space “a travers le mystère de l’espace infini de l’Univers”.

His almost holy artistic quest to research the basic matrix for some of humanity’s oldest existential and ontological questions on the origin and ultimate nature of the visible and invisible within the manifest Universe, even speculatively beyond the Big Bang, makes him a member of the community of philosophers, priests, scientist and artists reaching back to the dawn of human history and civilization.

To achieve the goal of depicting the complexity of the time-space continuum in correlation to our human dimension as well as within the infinity of the intergalactic, multi-dimensional and multi-chronological Universe, he has developed a very specific methodology, comparable to the comparative and analytic methods used in archaeology, experimental physics, and astronomy.

His early works right through to his latest pictorial cycle named Inside a Time Capsule have already been marked by the structural “filon rouge” of his quest for a deeper if not ultimate understanding of the relative versus the absolute nature of time in correlation to relative and warping space and its limited perception by the human mind.

In his early work Robert Hromec was already attempting to develop a deeper understanding of mankind’s remote identity and ontological origins by focusing on mythological themes, at that time still using a semi figurative pictorial style  while already developing his particular compositional approach of using an abstract, non-figurative pictorial space similar to the non-figurative landscapes of the abstract expressionism into which he inserted mythological figures, alluding thus to the undefined chronology of very remote mythological time space realties beyond the reach and intelligibility of our present development.

In his latest work cycle Inside a Time Capsule a very high level of connoisseurship and a very deep level of analysis have simultaneously become manifest.

These recently accomplished works were executed in a newly-developed material style for which he used aluminum plates, thus allowing a higher luminosity from the colors applied, in addition to the metallic shine of the support itself. In addition, different techniques, such as graffiti, rough, smooth or shiny surface treatments, create a delicate spectrum of refraction of pure light, creating the impression of 3D light and shadow effects on flat surfaces.

Hand in hand with the new materials, he also modified his composition schemes by inserting 3D aluminum cubes into a traditional 2D pictorial space, thus transforming the optical illusion of constructed depths in his 2D composition into a partially 3D high-relief reality.

By introducing this compositional concept, he illustrates changes of spatial expansion from one dimension to another simply by changing a single variable. By breaking the epic timeless reality of the two-dimensional pictorial space, he skillfully inserts an allusive inception the fourth dimension, time itself, as the intrinsic consequence of 3D reality. The virtual static, timeless reality of the suggested depth created by the geometric patterns and the chromatic effects of the painted abstract composition is disturbed and curbed into the real-time reality of a 3D object, constituting the 3rd vector axis of space and thus inserting the light and shadow reality of our own human spatial dimension. In this way, the 3D object enters into a chronological temporary existence, giving birth to time itself.

In analogy, through the Big Bang the space time continuum became manifest.

Now the artist acts as a sort of a demiurge creator of spatial reality and the manipulative puppet player of time, capturing time to constitute history out of the timeless ocean beyond creation itself deprived of neither beginning nor end, shape nor form.

The abstract, relative and simultaneously absolute concept of time which the artist is trying to approach, study and define through his work purely concerns a manifestation of the disputing Siamese twins, Time and Space, in the sense of Einstein’s relativity theory, with the warped time-space correlation and the manifestation of the graspable presence of temporary time entities in a physically visible space emerging from the invisible ocean of dark matter.

In the most recent experimental studies executed in the subatomic particle accelerator in the Cern Institute in Geneva, as well in the ancient Indian Hindu scriptures about the cosmic dance of the Hindu God Shiva Nataraj, the scientists and the priests both describe the phenomenon of “Space time bubbles creating a new universe by destroying the old one for a better one”

The modus operandi and the philosophical analysis customized and applied by Robert Hromec lies precisely on this axiom’s thread of thought.

He depicts abstract undefined shaped spaces deprived of any narration, time connectivity or spatial definition creating fugitive, almost Fata Morgana-like impressions of the spiral nebulae, surrealistic dream like images cast from those undefined, treacherous dimensions which we know from the breathtaking but deceptively unreal images captured by the Hubble telescope.

The imagery invented and proposed by the artist has exactly this irrational quality of the utmost unreal, nonetheless graspable by our senses.

Each composition varies in its chromatic denomination, but their common denominator is the zooming into the remote distances of myriads of light years away galaxies with this – almost magic – lens and thus creating the perfect optic illusion of an image which, objectively by definition, can never reach or manifest itself in the limited dimensions of our planet’s reality.

Yet by this scheme he opens a sort of gateway for the spectator to forget all he ever knew about space time security and continuity, and invites him on this journey into the fantastic realm where time stands still and the moment becomes absolute in a surrounding totally deprived of a space – time pattern.

Thus, his space capsule constitutes a multilevel semiotic reality. The observer and the observed become interchangeable, both are linked by the same paradox and enigma the seemingly suggested uncertainty of a time- and space-less impression in contemporaneity with the appearance of the time box, which clearly constitutes a 3D spatial reality containing a 4D frozen time loop.

Yet, since his time boxes are totally non-transparent, maybe they really do not disclose their true content with ultimate rational certitude; perhaps they might be boxed in black holes or Pandora’s mythic boxes .

Maybe they are intergalactic time converters, wormholes to travel to the infinity of the universe beyond the limits of time and space itself.

By introducing the creator’s and narrator’s gesturing hands, the artist invites the visitor to join the journey, alludes to an open yet hidden message, yet ultimately as well leaves total ambiguity for the spectator.

He alludes, he suggests, the captivity of time, but he presents no final certitude as to whether he is in the end just playing a game of illusion or delusion.

Dorothea Jeger
Zurich, 2017

Tvorbu Roberta Hromca vždy podmieňovala jeho povaha ozajstného cestovateľa v čase snažiaceho sa pochopiť a pokoriť ontológiu večnosti v priestoroch intergalaktickej reality a zachytiť skutočnú podstatu času a priestoru prostredníctvom vizionárskej umeleckej tvorivosti a prenikavej vedeckej analýzy evidentnej v jeho tvorbe.

Jeho umeleckú kariéru a témy jeho diel vystihujú nasledujúce základné otázky:
Kto sme, odkiaľ prichádzame a aký je pôvod sveta?
Kde sa priestor a čas začína, splýva, oddeľuje sa a nakoniec končí?
Kto alebo čo je konečným opodstatnením sveta?

Do akej miery nám naše zmysly a rozum dovoľujú aspoň na moment pochopiť skutočnú podstatu vzťahu medzi časom a priestorom, ktorého sme my a celá naša viditeľná materiálna realita súčasťou?

Celé by sa to dalo zhrnúť s odkazom na Proustove Hľadanie strateného času a doplniť konotáciou priestoru „skrz tajomstvá nekonečného vesmíru“.

Jeho takmer posvätné umelecké hľadanie zamerané na prebádanie základov niektorých najstarších existenciálnych a ontologických otázok ľudstva o pôvode a konečnej podstate viditeľného a neviditeľného vo vesmíre, špekulatívne dokonca za hranicami veľkého tresku, ho zaraďuje do komunity filozofov, kňazov, vedcov a umelcov, ktorá siaha až k samým počiatkom ľudskej histórie a civilizácie.

V snahe zobraziť zložitosť časopriestorového kontinua vo vzťahu k našim ľudským rozmerom, ako aj v nekonečnosti intergalaktického, viacrozmerného a viacčasového vesmíru vypracoval veľmi špecifickú metodológiu, porovnateľnú s komparatívnymi a analytickými metódami používanými v archeológii, experimentálnej fyzike a astronómii.

Všetkými umelcovými prácami, od raných diel až po najnovší obrazový cyklus Inside a Time Capsule, sa ako „červená niť“ tiahne jeho hľadanie hlbšieho, ak nie konečného pochopenia relatívnej verzus absolútnej povahy času vo vzťahu k relatívnemu a pokrivenému priestoru a jeho obmedzenému vnímaniu ľudskou mysľou.

Robert Hromec sa už vo svojich raných prácach pokúšal hlbšie pochopiť vzdialenú identitu ľudstva. Sústredil sa na mytologické témy, pričom ešte sále používal polofigurálny maliarsky štýl, ale už si postupne vytváral osobitý kompozičný prístup založený na abstraktnej, nefigurálnej obrazovej ploche pripomínajúcej nefiguratívne krajiny abstraktného expresionizmu, do ktorej vkladal mytologické postavy, čím odkazoval na nedefinovanú chronológiu veľmi vzdialených mytologických časopriestorových realít mimo dosahu a pochopiteľnosti nášho súčasného vývoja.

V najnovšom cykle nazvanom Inside a Time Capsule je zjavná veľmi vysoká úroveň znalostí, rovnako ako veľmi hlboká analýza.

Umelec tieto diela – dokončené len nedávno – vytvoril úplne novým štýlom, kde využil hliníkové plechy, ktoré mu umožnili dosiahnuť výraznejšiu žiarivosť farieb. Navyše, rôzne techniky, ako napríklad graffiti, drsné, hladké či lesklé povrchy, vytvárajú krehké spektrum lámania čistého svetla, čím vzniká dojem trojrozmerných svetelných efektov na rovnom povrchu.

Okrem použitia nových materiálov autor modifikoval aj svoje kompozičné schémy, a to tak, že tradičnej dvojrozmernej obrazovej plochy vložil trojrozmerné hliníkové kocky, čím premenil optickú ilúziu vytvárajúcu hĺbku v jeho dvojrozmerných kompozíciách na sčasti trojrozmernú skutočnosť vysokého reliéfu.

Takýmto chápaním kompozície ukazuje zmeny priestorovej expanzie z jednej dimenzie do druhej jednoducho tak, že zmení jedinú premennú. Tým, že rozbije epickú nadčasovú realitu dvojrozmerného obrazového priestoru, obratne do diela vkladá náznak vzniku štvrtého rozmeru, čiže času, ako prirodzeného dôsledku 3D reality. Statická a nadčasová virtuálna realita naznačenej hĺbky vytvorenej geometrickými vzorcami a farebnými efektmi maľovaných abstraktných kompozícií je narušená a obmedzená na realitu trojrozmerného predmetu, čím do diel vkladá svetlo a tieň reality nášho ľudského priestorového rozmeru. Trojrozmerný predmet takto vstupuje do chronologickej chvíľkovej existencie, čím sám vytvára čas.

Podobne sa cez veľký tresk zviditeľňuje priestorovo-časové kontinuum.

Teraz umelec funguje ako demiurg, tvorca priestorovej reality a ako bábkar sa manipulatívne pohráva s časom. Ovláda čas, aby stvoril históriu z nadčasového oceána bez začiatku či konca, bez tvaru a formy.

Abstraktný, relatívny a súčasne absolútny pojem času, ku ktorému sa umelec snaží priblížiť, preskúmať ho a zadefinovať prostredníctvom svojej tvorby sa týka čisto manifestácie sporných siamských dvojčiat, času a priestoru, v zmysle Einsteinovej teórie relativity, s pokriveným časovo-priestorovým vzťahom a manifestáciou pochopiteľnej prítomnosti prchavých časových entít vo fyzicky viditeľnom priestore vystupujúcom z neviditeľného oceána temnej hmoty.

V najnovších experimentálnych pokusoch realizovaných v urýchľovači subatómových častíc v ženevskom výskumnom inštitúte Cern, ako aj v starobylých indických hinduistických posvätných knihách pojednávajúcich o kozmickom tanci hinduistického boha Shiva Nataraj, vedci aj kňazi popisujú fenomén „priestorovo-časovej bubliny vytvárajúcej nový, lepší vesmír zničením toho starého”.

Modus operandi a filozofická analýza Roberta Hromca sú založené presne na tejto axióme.

Umelec stvárňuje abstraktné priestory neurčitého tvaru zbavené akejkoľvek narácie, časovej súvislosti alebo priestorového vymedzenia, čím vznikajú prchavé surrealistické obrazy špirálovej galaxie pochádzajúce z tých nedefinovaných zradných dimenzií, ktoré poznáme z dych berúcich, ale klamlivo neskutočných obrazov zachytených Hubblovým teleskopom.

Obrazový svet, ktorý umelec vytvoril, má presne túto iracionálnu kvalitu maximálne neskutočného, ale predsa len pochopiteľného našimi zmyslami.

Každá kompozícia sa líši chromatickým pomenovaním, ale ich spoločným menovateľom je priblíženie galaxií vzdialených myriady svetelných rokov pomocou týchto skoro až magických objektívov, čím vzniká dokonalá optická ilúzia obrazu, ktorý v obmedzenej realite našej planéty objektívne nikdy nemôže prejaviť sám seba.

A predsa, táto schéma otvára divákovi akúsi bránu, aby zabudol na všetko, čo sa kedy dozvedel o priestorovej a časovej kontinuite, a pozýva ho na cestu do čarovnej krajiny, kde zastal čas a moment sa stáva absolútnym v okolí úplne zbavenom priestorovo-časovej schémy.

Jeho priestorová schránka teda tvorí viacúrovňovú semiotickú realitu. Pozorovateľ a pozorovaný sú voľne zameniteľní, pričom oboch spája rovnaký paradox a tajomstvo zdanlivo predkladanej neistoty bezčasového a nekonečného súbežne s objavením sa časovej schránky, ktorá jednoznačne vytvára 3D priestorovú realitu zahŕňajúcu 4D zamrznutú časovú slučku.

Keďže jeho časové kapsuly sú úplne nepriehľadné, možno naozaj s konečnou istotou neodhaľujú svoj skutočný obsah; možno by mohli byť uložené v čiernych dierach alebo v Pandoriných skrinkách.

Možno sú to intergalaktické konvertory času, červie diery, cez ktoré sa môžeme preniesť do vesmírneho nekonečna za hranice času a priestoru.

Začlenením gestikulujúcich rúk tvorcu a narátora umelec diváka vyzýva, aby sa vydal na cestu spolu s ním, poukazujúc na otvorený, a predsa utajený odkaz, ktorý svojou mnohoznačnosťou diváka ponecháva v úplnej neistote.

Umelec naznačuje podmanenie si času, ale nedáva divákovi žiadny konečný pocit istoty, či je to len ilúzia a klam.