ANDREJ JAROŠ: ČASOVÉ KAPSULE ROBERTA HROMCA AKO ODKAZ PRE ĎAĽŠIE GENERÁCIE…

Tvoríme pre seba, priateľov, známych aj neznámych a nasledujúce pokolenia. Minulosť poznáme, ale ona nás nemohla spoznať, a ani ju už nezmeníme, ale budúcnosť, tú áno.

Autorská tvorba Roberta Hromca je mimoriadne poetická a konzistentná už viac než dve dekády. Autor si za ten čas vytvoril vlastný, ľahko rozpoznateľný a typický výtvarný jazyk. Samozrejme, aj v jeho tvorbe nájdeme apropriačné momenty, inšpirované autormi minulosti, predovšetkým autormi z obdobia skorej moderny, respektíve abstraktnej moderny druhej polovice 20. storočia. Autor vedome abstrahuje reálny svet, ktorý zjednodušujúcou výtvarnou skratkou pretransformuje do svojho vnútorne videného sveta v podobe minimalistických náznakov figúr a fragmentov ľudských tiel, vnorených do abstraktných geometrizujúcich foriem „plávajúcich“ v mori farieb.

Reťazec kontinuity je stále otvorený. Nedokážem povedať, čo bude zajtra alebo pozajtra, ale rozhodne chcem pokračovať vo svojich predstavách.

Aj jeho posledná séria nazvaná Inside a Time Capsule je koncipovaná v mierne naratívnom duchu s opakujúcim sa motívom rúk a prstov. Lyrizovaná predstavivosť bohatej autorovej fantázie je tak hravo stvárnená na šiestich pomerne veľkých (100 x 200 cm) a ôsmich menších (100 x 100 cm) formátoch v podobe alumíniových platní. Tie autor dômyselne využíva na klasickú plochú maľbu a dokonca do nich aktívne vstupuje vyrývanými či vyfrézovanými kruhmi tvoriacimi špecifický štrukturálny povrch v podobe rybích šupín. Diela tak majú viaceré významové roviny. Prvá, vyslovene farebná, je kompozične stvárnená z elementárnych geometrických plôch, ako je napríklad štvorec a kruh. Tieto dynamické prvky maľby, respektíve rytia/frézovania, sú doplnené o druhú významovú rovinu v podobe štylizovanej figuratívnej kresby, ktorá vnáša do celej tvorby akýsi vnútorný náboj a kanonizačný poriadok. Obe roviny však spoločne vytvárajú pocit harmónie a zmysluplnosti. Autor sa snaží v dnešnej pretechnizovanej dobe navodiť pocit remeselnej zručnosti, a to aj s pomocou súčasných pracovných prostriedkov, akým je napríklad elektrická karbobrúska. Zanechať dojem nielen vo vedomí, ale naozaj aj vryť stopu do samotného materiálu. Tiež si môžeme všimnúť vzájomné pôsobenie dvoch protichodných princípov. Princíp „odkrývania“, keď sa technologickým procesom obnažuje samotný podkladový materiál, pričom necháva kresebne vyniknúť jeho lesklej metalickej štruktúre. Na druhej strane autor vrství farebné nátery, ktoré prekrývaním zakrývajú pôvodný podkladový materiál. Veľmi zaujímavým momentom a posunom v autorovej tvorbe je práve séria ôsmich obrazov štvorcového formátu s príznačným názvom Inside a Time Capsule. Autor tu priznáva podkladový materiál – hliníkovú dosku so všetkými jej vlastnosťami, akými sú chladný lesk a štruktúrovaný povrch, ktoré osviežujú farebné kompozície žiarivých farieb, sústredených buď v nepravidelnej kruhovej forme alebo v nepravidelnom štvorcom rastri. Tie majú podobu farebných odtlačkov linorytu s motívom prekrývajúcich sa rúk. V tomto motíve možno odčítať istú paralelu s Michelangelovým Stvorením Adama, čo je pravdepodobne najznámejšia ikona západného umenia. Slávny nepatrný dotyk Boha a Adama v sebe nesie koncentrovanú energiu sveta. Boh obklopený anjelmi sa blíži k Adamovi a prstom vlieva do jeho zamdlenej paže život. Tento výjav sa prvý novembrový deň roku 1512 naskytol prichádzajúcim, ktorí vo vatikánskej Sixtínskej kaplnke žasli nad stropnými freskami. Aj v Hromcovej tvorbe môžeme vidieť voľne spracovanú kresťanskú ideu o stvorení človeka v renesančnom ponímaní. Ruky v letmých dotykoch, prekrývajúce sa ruky v náznaku gesta podania ruky na znak pozdravu. Samotná ruka je tu ako symbol pokroku, keď pračlovek pomocou nej zliezol zo stromu, natrhal si obživu, neskôr vytvoril prvý pästný klin, aby mohol uloviť zviera, prípadne pomocou rudky a iných prírodných pigmentov vytvoril prvé kresby na stenách jaskýň. Logické používanie ruky nás postupne oddelilo od ríše zvierat a vtlačilo nezameniteľný charakter celému ľudstvu. Inšpiráciu pre maľbu interpretujúcu jednu z prvých kapitol knihy Genezis našiel Michelangelo zrejme v starom stredovekom hymne obracajúcom sa k Bohu: „prst pravice si otcovi” a „v duši svetlo nám rozsvieť“ (Veni Creator Spiritus). Gesto, ktoré sa pre nás stalo symbolom samotného života, odráža podstatu podmienenosti elementu ľudského elementom božským, povahu vzťahov spájajúcich pozemský svet so záhrobím a svetom duchovným. Novým originálnym prvkom v týchto Hromcových obrazoch, na rozdiel od klasických závesných obrazov v ráme či fresiek na stene, je samotná časová kapsula v podobe trojdimenzionálneho štvorca (6 x 6,5 x 2,5 cm) vystupujúceho nad povrch obrazu. Autor do neho zakomponoval odkaz v podobe digitálneho odkazu počítačom vygenerovaného QR kódu, ktorý má tiež podobu abstraktného diela. Po načítaní údajov v ňom nájdete zakamuflovaný autorov odkaz.

Nestačí mu len samotná maľba na ploche, ale podstatný je prienik pod povrch, do samotnej štruktúry obrazu. Svojím osobitým spôsobom rozvíja dávne túžby a rôznorodé snahy mnohých maliarov vstúpiť do obrazu a symbolicky putovať v jeho vnútri.

Ak ideme trocha viac do histórie tejto zaujímavej problematiky, tak prvým príkladom časovej kapsuly je Detroit Century Box. Vtedajší starosta Detroitu William C. Maybury ju vytvoril 31. decembra 1900 a jej otvorenie naplánoval o sto rokov. Časová kapsula bola naplnená fotografiami a listami 56 prominentných obyvateľov mesta, popisujúcich život v roku 1900, pričom obsahovala aj predpovede budúcnosti a starostov odkaz adresovaný primátorovi Detroitu v roku 2000. Kapsulu slávnostne otvorili 31. decembra 2000 mestskí úradníci pod vedením starostu Dennisa Archera. Vieme však, že podobné neoficiálne kapsuly sa používali oveľa skôr, a to už niekedy v novoveku, v 17. až 19. storočí, keď ich zvykli vytvárať v dutých kovových guliach na cimburiach kostolných a radničných veží.

Podľa historikov väčšina časových kapsúl zvyčajne neposkytuje veľa užitočných historických informácií, pretože sú naplnené „zbytočným odpadom“, novými a nedotknutými vecami, čím sa znižuje ich výpovedná hodnota. Tvrdia, že veci ako osobné poznámky, denníky, fotografie či dokumenty dokonale vystihujú každodenný život ľudí, ktorí ich vytvorili. Týmto spôsobom by sa teda výrazne zvýšila aj hodnota časovej kapsuly pre budúcich kolegov. Autentickým materiálom so záznamom našej doby možno raz budú práve videá na Youtube a instagramové profily.

Časové kapsuly s dôležitým odkazom pre nasledujúce generácie sú vytvárané s úmyslom, že raz v budúcnosti budú otvorené.

V konečnom dôsledku sa však nedozvieme, čo všetko budú nasledujúce generácie schopné odčítať z diel súčasných autorov a ako pochopia naše výtvory.