ĽUDO PETRANSKY Jr.: MAN AS THE SYMBOL OF THE WORLD (interview)

The exhibition at the Danubiana Meulensteen Art Museum is one of your largest independent presentations during your time on the artistic scene. What form will your artistic offering take in this space ?
The centre-point of the exhibition is primarily conceived as large –format pictures coming out of the last two or three years. The space will be filled out with smaller formats hearkening back to my previous work and bringing diversity to the exposition. I am presenting mainly pictures on canvas and sololite which emerged as combined techniques.

The theme of the contemporary pictures reveals that you have come back to your creation of five or six years ago. Is it an arc of return in which you confirm already achieved results and move them forvards, or rather the unfinished spiral of your personal development ?
It is true that I have taken inspiration from older pictures but at the same time they are the result of development. Some time ago it came to me that the classic theme has, for me, become more or less exhausted, but then I attempted to once again tie into it. I searched for new possibilities as regards technique and response. I´m trying to develop it further, which I hope can be felt, and even more so, seen.

How do you ensure internal correction so that developing further is not simply mechanical repetition?
Sometimes I´m not able to define exactly, it springs from internal feelings and the satisfaction  of arriving at a certain  stage. I have realized that I do a number of things automatically, and the corrections are based on my instincts. Moreover, I love experimenting, I make use of various techniques, the structure of different materials. The final result is often a matter of my internal feelings. It´s far from a rationality pre-programing the route. If a picture pleases me, I tell myself –it´s good like this. I don´t think any more about it.

Although emotional enthusiasm is the most intensive impulse, it isn´t always the most reliable route towards progress. What do you do when you find yourself at a dead end, how do you overcome those weaker moments?
I perceive it as overcoming influences from the external environment. I look at catalogues, I visit exhibitions, read, listen to music. I am literally swalowed up by information, which filters into my consciousness  and subconsciousness and crystallizes inside me. I admit that it can also appear as a critical stage when I don´t  know what to do next. Then I usually take a break. I rely on time-tested themes and develop them further. For example, I return to the motif of the horse and try to bring to it new feelings enriched by the passing of time. Sometimes it is very suprising, in the positive sense of the word .

Are you aware at a certain moment of having found the route?
No, not until I have finished the theme and say to myself – I ´ve managed to do what I wanted. These moments are often very spontaneous, the realization comes only later.

What do you leave in the picture that it pleases the viewer or that it is a reflection of the author´s response? To what degree are you willing to enter into an artistic compromise?
It´s of crucial importance that a person satisfies himself above all else, because a picture is a certain representation. Of course, each one is not optimal in quality, but I stand behind what I achieved up to now. They are the spacing of my imagination and sometimes also of a satisfaction with myself.

Do you feel if you have painted a good picture?
It´s my feeling that I have.

Are there many of them?
I am sure of it. I have a close relationship to each picture, but certain ones I carry about in my head and I know exactly how they have moved me forwards, and why they are valuable for me.

You mentioned experimentation. They say that when it is unbounded, it is mere exhibitionism. What does it mean to you?
In experimentation, too, I rely on instinct. The very process of painting is wonderful relaxation. Or I want it to be relaxing.

No depressions, no worrying?
Definitely not. Although I have said that I close off my brain and let myself be carried away by feeling, still if I want it not to slide into mannerism, reason must signal me a kind of correction. It should tell me what I have achieved and what direction I should be going in to arrive at something interesting. It should rule over the experimenting and acceptable surprises. In short, experimentation finds new resolutions to issues of art, it´s the compromise between feelings and reason.

How do you experience those moments of chance and improvisation?  Do your own pictures surprise you?
There are cases where I procced according to a plan. Other times I suddenly realise that the progression need not be the same. At the second step I konw that the picture will appear otherwise than I had originally thought. Experiment or chance come along and can change the theme or the final appearance. I adapt to this also through my own artistic technique, which  I call print-panting.

In your work you convice one that the figure is ever alive, present and continually inspiring. Why the figure?
I first became aware of the figure through literature, Greek comedy and tragedy, Hermen Hesse. Everything develops from the figure, and we managed to influence it. The connection between the external world and the person is reciprocal. We influence our world, and it influences us. For me, the figure is a huge source of inspiration of internal feelings. It radiates the energy which directs the internal feelings and courses which occur within us and which are not invisible to another. I admit that sometimes I don´t see into my own subconscious that is why in the interior of my figures is mixing of a huge amount of lines and human figures representig stories and feelings. This is extremely fascinating for me: Man as the symbol
of the entire world.

Can you relate this fascination to Paul Klee´s expression about revealing the invisible?
I certainly can. Although some people won´t admit it, each of us believes in something. Everyone wants to have the feeling of certainty, some constant they can rely on at any time. Each of us carries, the feelings and the stories of the generations which have gone before us. It´s not even necessary that I realize on what basis I´m making decision. Revealing the  invisible is never an endless story.

What would your story look like?
I leave the viewer free space for interpretation. I offer only the primary impulse to allow him to infiltrate the picture and, perhaps, its own story.

What if the viewer doesn´t identify with the picture? How do you react to criticisms of your works?
Thousands of people, thousands of opinions. It´s natural, not even I am pleased with everything. If someone doesn´t like my pictures, it´s not my problem. Everyone chooses what he wants.

Visions of the future?
The chain of continuity is always open. I am not able to say what will be tomorow or the day after, but certainly I want to continue in my imaginings. Let´s not jump too far ahead – lets wait and see.

Ľudo Petránsky, jr.
Bratislava, 2002

Výstava v Múzeu moderného umenia v Danubiane patrí k vašim najväčším samostatným prezentáciám počas pôsobenia na výtvarnej scéne. Ako vyzerá vaša umelecká ponuka pre tento priestor?
Ťažisko výstavy je koncipované najmä z veľkoformátových obrazov pochádzajúcich z posledných dvoch, troch rokov. Priestorovo sú doplnené menšími formátmi, ktoré pripomínajú aj moju predchádzajúcu tvorbu a mali by spestrovať expozíciu. Predstavujem predovšetkým obrazy na plátne a sololite, ktoré vznikli kombinovanou technikou.

Téma súčasných obrazov prezrádza, že ste sa opäť vrátili k tvorbe spred šiestich , siedmich rokov. Je to oblúk návratov, v ktorom si overujete už dosiahnuté výsledky a posúvate ich ďalej alebo ide o nekonečnú špirálu osobného vývoja?
Je pravda, že sa staršími obrazmi inšpirujem, ale je to zároveň dôsledok vývoja. Pred časom sa mi zdalo, že antická téma je pre mňa viac-menej vyčerpaná. Potom som sa na ňu pokúsil nadviazať. Hľadal som nové možnosti po stránke techniky i výpovede. Snažím sa to posúvať ďalej. Dúfam, že to cítiť a najmä – vidieť.

Ako si zabezpečujete vnútornú korekciu, aby posúvanie ďalej nebolo len mechanické opakovanie ?
Niekedy ju neviem presne definovať. Odvíja sa to od vnútorných pocitov a spokojnosti keď dospejem do určitého štádia. Pristihol som sa, že veľa vecí robím automaticky a korekcie sú založené na mojich inštinktoch. Navyše obľubujem experiment, používam rôzne techniky štruktúry rôznych materiálov. Finálny výsledok je veľakrát vecou vnútorných procesov. Ani zďaleka to nie je racio, ktoré si vopred naprogramuje cestu. Ak ma obraz uspokojí, poviem si: takto to je dobre. Ďalej sa už nad tým nezamýšľam.

Hoci je emocionálny vzlet najintenzívnejším podnetom, nemusí byť najspoľahlivejšou cestou k progresu. Čo robíte, keď sa ocitnete v slepej uličke? Ako prekonávate slabšie chvíle?
Vnímam to ako prekonávanie vplyvov vonkajšieho prostredia. Pozerám sa do katalógov, chodím na výstavy, čítam, počúvam hudbu. Som doslova zahltený informáciami, ktoré sa do mňa vedome aj nevedome dostávajú. To všetko sa vo mne kryštalizuje. Priznávam, môže to viesť aj do krízového stavu, keď neviem čo ďalej. Vtedy si zvyčajne dávam na čas pokoj. Opieram sa o vyskúšané témy a ďalej ich rozvíjam. Napríklad, vrátim sa k motívu koňa a pokúšam sa do neho uplatniť nový pocit obohatený odstupom času. Niekedy je to veľmi prekvapujúce – v pozitívnom slova zmysle.

Uvedomujete si nájdenie cesty aj v danom momente?
Nie, až keď tému dokončím a poviem si: urobil som, čo som chcel. Tie momenty sú často veľmi spontánne. Ich uvedomenie prichádza až neskôr.

Čo v obraze nechávate – aby sa páčil publiku, alebo bol zrkadlom autorskej výpovede? Do akej miery ste ochotní ísť do umeleckých kompromisov?
Je veľmi dôležité, uspokojiť najmä seba samého, lebo obraz je určitým reprezentantom. Samozrejme nie každý je kvalitou najlepší, ale za vecami, ktoré som doteraz vytvoril, si stojím. Sú priestorom mojej predstavivosti a často aj zadosťučinenia.

Myslíte, že ste už namaľovali dobrý obraz?
Domnievam sa, že áno.

Je ich viac?
Som o tom presvedčený. Ku každému obrazu mám blízky vzťah, ale niektoré nosím stále v hlave a presne viem čím ma poslali dopredu a čím sú pre mňa cenné.

Spomínali ste experiment. Hovorí sa, že keď je bezbrehý, je to len exhibícia. Čo pre vás znamená?
Aj v experimente sa spolieham na inšinkt. Samotný proces maľby je pre mňa obrovským relaxom. Alebo chcem, aby bol relaxom.

Žiadne depresie a trápenie?
To určite nie. Hoci som hovoril, že vypínam mozog a nechávam sa unášať pocitom, no ak chcem aby to neskĺzlo do maniery, tak rozum mi musí siganlizovať isté korekcie. Mal by mi hovoriť čo som dosiahol a akým smerom sa mám vydať, aby som prišiel k čomusi zaujímavému. Mal by ovládať experimet a vyberať si prijateľné prekvapenia. Aby som to zhrnul, experiment nachádza nové východiská výtvarných problémov. Je to kmpromis medzi pocitmi a rozumom.

Ako využívate moment náhody a improvizácie. Vie vás vlastný obraz prekvapiť?
Sú prípady, keď  postupujem podľa plánu. Inokedy si zrazu uvedomím, že postupnosť krokov nemusí byť tá istá. Už pri druhom kroku viem, že obraz bude vyzerať inak, ako som si pôvodne myslel . Prichádza experiment, náhoda, ktorá môže zmeniť tému aj konečný vzor. Tomu prispôsobujem aj svoju výtvarnú techniku, ktorú som nazval print-painting – graficky odtláčané obrazy.

Vo svojich dielach presviedčate, že figúra je stále živá, prítomná a neustále inšpiratívna. Prečo figúra?
Po prvý krát som si figúru uvedomil cez literatúru – grécke komédie a tragédie, Hermanna Hesseho. Všetko sa odvíja od figúry a my to dokážeme ovplyvňovať. Väzba s okolitým svetom a človekom je vzájomná. My ovplyvňujeme svet a on nás. Figúra je pre mňa obrovským zdrojom inšpirácie vnútorných pocitov. Vyžaruje energiu, ktorá navodzuje vnútorné pocity a príbehy, čo sa u nás dejú a čo druhý človek nevidí. Priznám sa, ani ja niekedy nevidím do môjho povedomia. Preto je vo vnútri mojich figúr posplietané obrovské množstvo čiar a ľudských postáv reprezentujúcich príbehy a pocity. To je pre mňa veľmi fascinujúce. Človek ako symbol celého sveta.

Zaznievajú v tejto fascinácii aj slová Paula Kleea o odkrývaní neviditeľného?
Určite áno. Hoci si to niektorí neradi priznávajú, každý z nás v niečo verí. Každý chce mať pocit istoty. Nejakú konštantu, o ktorú sa môže kedykoľvek oprieť. Každý z nás nosí pocity a príbehy generácií, ktoré tu boli pred nami. Ani ja si nemusím uvedomovať, na základe čoho sa vlastne rozhodujem. Odkrývanie neviditeľného je nikdy nekončiacim príbehom.

Ako by vyzeral váš príbeh?
Nechávam divákovi voľný priestor na interpretáciu. Ponúkam mu len prvý impulz, aby prenikol do toho obrazu a možno aj do vlastného príbehu.

Čo ak divák sa s obrazom nestotožní? Ako reagujete na kritiku svojich diel?
Tisíc ľudí, tisíc názorov. Je to prirodzené. Ani mne sa všetko nepáči. Keď sa niekomu moje obrazy nepáčia, nemám s tým žiadny problém. Každý si môže vybrať čo chce.

Vízia do budúcnosti?
Reťazec kontinuity je stále otvorený. Nedokážem povedať, čo bude zajtra alebo pozajtra, ale rozhodne chcem pokračovať vo svojich predstavách. Nepredbiehajme –uvidíme.