We create for ourselves, for friends, acquaintances, strangers, and for future generations. We know the past, but it could not have known us, and we can no longer change it. But the future—yes, that we can change.
Robert Hromec’s art has been remarkably poetic and consistent for more than two decades. Over that time, he has developed his own, easily recognizable, signature artistic language. Naturally, his work also contains elements of appropriation, inspired by past creators—primarily artists of early modernism or the abstract modernism of the late 20th century. Consciously, he abstracts the real world, transforming it via a simplified artistic shorthand into a realm seen from within, expressed as minimalist hints of figures and fragments of human bodies, immersed in abstract, geometric forms “floating” in a sea of color.
The chain of continuity remains open. I cannot say what will happen tomorrow or the day after, but I definitely intend to keep pursuing my visions.
His latest series, titled Inside a Time Capsule, is conceived in a slightly narrative spirit, featuring a recurring motif of hands and fingers. The richly poetic imagination of the artist’s fantasy is playfully expressed on six relatively large (100 × 200 cm) and eight smaller (100 × 100 cm) aluminum plates. The artist cleverly uses these plates as a classic flat surface for painting; he even intervenes in them physically by engraving or milling circles to create a specific textural surface reminiscent of fish scales. Thus, the works possess multiple layers of meaning. The first, purely chromatic, is shaped by elementary geometric areas, such as the square and circle. These dynamic elements of painting and engraving/milling are complemented by a second semantic layer in the form of stylized figurative drawing, which introduces a certain inner energy and sense of order to the entire work. Together, the two layers form a feeling of harmony and meaning. In our overly technological era, the artist aims to evoke a sense of craftsmanship—even resorting to modern power tools such as an electric angle grinder—so as to leave an impression not only in one’s mind, but literally engraved in the very material. We can also observe the interplay of two opposing principles. On the one hand, there is the principle of “uncovering,” in which the technological process exposes the underlying material, allowing its gleaming metallic structure to stand out visually. On the other hand, the artist applies layers of paint that, through overlapping, conceal the original surface.
A particularly interesting development in the artist’s work is the series of eight square‐format paintings aptly titled Inside a Time Capsule. Here, the artist reveals his base material—an aluminum plate with its cool shine and textured surface—invigorating compositions of bright colors, concentrated either in irregular circular shapes or in an irregular square grid. These appear as colorful linocut prints depicting overlapping hands. One may detect a parallel here with Michelangelo’s The Creation of Adam, arguably the most famous icon of Western art. In that work, the faint touch between God and Adam holds the concentrated energy of the world. Surrounded by angels, God approaches Adam and, with the touch of a finger, imbues his languid arm with life. This scene was first revealed to onlookers on November 1, 1512, when visitors to the Vatican’s Sistine Chapel stood in awe of the newly unveiled ceiling frescoes. We also find in Hromec’s work a loose interpretation of the Christian concept of the creation of humankind in the Renaissance sense: hands barely touching, overlapping hands in the gesture of a handshake or greeting. The hand here symbolizes progress—when prehistoric humans climbed down from the trees using their hands, gathered food, later fashioned the first hand axe for hunting, and eventually employed ochre and other natural pigments to create the first cave drawings. The logical use of the hand gradually set us apart from the animal kingdom and gave humanity its defining character. Michelangelo likely found his own inspiration for illustrating one of the early chapters of the Book of Genesis in a medieval hymn addressed to God: “digitus paternae dexterae” and “accende lumen sensibus” (Veni Creator Spiritus). The gesture, now a symbol of life itself, reflects the essential relationship between the human element and the divine, the connections linking the earthly realm with the afterlife and spiritual worlds. A new, original feature in these Hromec paintings—unlike traditional framed paintings or frescoes—is an actual time capsule in the form of a three‐dimensional square (6 × 6.5 × 2.5 cm) protruding from the painting’s surface. The artist incorporated a hidden message in the form of a digitally generated QR code, which itself assumes an abstract visual design. Scanning it reveals the artist’s concealed message.
For Hromec, simply painting on a surface is not enough; what truly matters is penetrating beneath that surface, into the structure of the painting itself. In his own distinctive way, he elaborates on the ancient ambitions and varied efforts of many painters to enter a painting and symbolically travel within it.
Looking further into the history of this fascinating topic, the earliest known example of a time capsule is the Detroit Century Box. Detroit’s then‐mayor, William C. Maybury, created it on December 31, 1900, intending it to be opened a hundred years later. The capsule was filled with photographs and letters from fifty‐six prominent residents describing life in 1900, along with predictions for the future and a message from Mayor Maybury to the mayor of Detroit in 2000. It was ceremoniously opened on December 31, 2000, by city officials led by Mayor Dennis Archer. Yet we know that unofficial time capsules were made much earlier, in the early modern era (17th to 19th centuries), when they were placed inside hollow metal spheres atop the pinnacles of church and town‐hall towers.
According to historians, most time capsules typically do not offer much valuable historical information, because they are filled with “superfluous waste” and untouched new items, which lowers their documentary worth. They suggest that objects such as personal notes, diaries, photographs, or documents are far more likely to capture the everyday life of the people who created them. This approach would markedly increase the value of a time capsule for future contemporaries. Indeed, in time, authentic records of our present day may be found among YouTube videos or Instagram profiles.
Time capsules containing important messages for future generations are created with the intention that they will one day be opened.
Ultimately, however, we cannot know exactly what future generations will be able to read from the works of today’s artists, nor how they will interpret them.
Andrej Jaroš
ANDREJ JAROŠ: LE CAPSULE DEL TEMPO DI ROBERT HROMEC COME MESSAGGIO PER LE GENERAZIONI FUTURE… (IT)
Creiamo per noi stessi, per gli amici, per conoscenti e sconosciuti, nonché per le generazioni che verranno. Conosciamo il passato, ma esso non poteva conoscere noi, e comunque non possiamo più modificarlo. Il futuro, invece, sì.
La produzione artistica di Robert Hromec, straordinariamente poetica e coerente da oltre due decenni, ha dato vita a un linguaggio espressivo tutto suo, immediatamente riconoscibile e tipico. Anche nel suo lavoro, ovviamente, è possibile individuare momenti di appropriazione, ispirati ad autori del passato, in particolare del primo Modernismo o dell’Astrattismo della seconda metà del XX secolo. L’artista, in maniera consapevole, astrae il mondo reale, trasformandolo – grazie a una semplificazione pittorica – in una realtà interiore fatta di suggestioni minimaliste di figure e frammenti del corpo umano, immersi in forme astratte di tipo geometrizzante che “galleggiano” in un mare di colori.
La catena della continuità è sempre aperta. Non posso dire cosa accadrà domani o dopodomani, ma di certo voglio continuare con i miei progetti.
Anche la sua più recente serie, intitolata Inside a Time Capsule, è concepita con una sottile vena narrativa, giocata attorno al motivo ricorrente delle mani e delle dita. La fervida immaginazione di Hromec, contraddistinta da una forte vena lirica, trova così espressione in sei grandi opere (formato 100×200 cm) e in otto più piccole (100×100 cm), tutte realizzate su lastre di alluminio. Queste ultime vengono abilmente sfruttate dall’artista per la pittura “piana” tradizionale, ma allo stesso tempo ne esalta la tridimensionalità grazie a incisioni o fresature che creano cerchi strutturali simili a scaglie di pesce. Le opere assumono così diversi livelli di significato. Il primo, eminentemente cromatico, è composto da elementi geometrici di base, come il quadrato o il cerchio; tali elementi, in una dialettica dinamica fatta di colore, incisione e fresatura, vengono completati dal secondo livello, quello di una figurazione stilizzata. Tale livello – con le sue tracce di figura – dona all’insieme un carattere emotivo e una sorta di “canone” interiore. Le due dimensioni convivono in armonia, creando un’impressione di equilibrio e di senso compiuto.
Nell’era della tecnologia avanzata, l’artista cerca di recuperare il valore della maestria artigianale, facendo uso anche di strumenti contemporanei, come la smerigliatrice elettrica, per lasciare un segno non soltanto nella memoria ma anche nel materiale stesso. Possiamo osservare l’interazione di due principi opposti: da un lato, un processo di “scoperta”, in cui la lavorazione tecnica denuda il supporto e mette in risalto il suo luccichio metallico; dall’altro lato, la sovrapposizione di strati di colore, che invece tendono a coprire il materiale originario. Un aspetto molto interessante – e una vera evoluzione nella produzione di Hromec – si trova proprio nella serie di otto opere di formato quadrato, intitolate Inside a Time Capsule. Qui l’artista mette in evidenza il supporto di alluminio, con tutte le sue qualità: il freddo riflesso metallico e la superficie strutturata, che contrastano con vibranti composizioni cromatiche, organizzate talvolta in circoli irregolari e talvolta in reticoli quadrati. Questi pattern si presentano come impronte colorate derivanti da matrici linoleografiche, in cui si ripete il motivo delle mani sovrapposte. Possiamo cogliere in esso un’eco della Creazione di Adamo di Michelangelo, probabilmente l’icona più celebre dell’arte occidentale: il famosissimo, leggero contatto tra Dio e Adamo sprigiona un’energia concentrata, poiché Dio – circondato dagli angeli – si avvicina ad Adamo, infondendogli la vita con un tocco delle dita. Il 1º novembre 1512, chi entrava nella Cappella Sistina rimase estasiato di fronte agli affreschi del soffitto.
Anche nell’arte di Hromec ritroviamo, in chiave libera, la concezione cristiana della creazione dell’essere umano tipica del Rinascimento: mani che si sfiorano, mani sovrapposte, talvolta colte nell’atto di un saluto. La mano qui diventa simbolo del progresso: fu infatti grazie alla mano che l’uomo primitivo scese dagli alberi, si procurò il cibo, creò il primo utensile per cacciare, oppure, con pigmenti naturali, tracciò le prime pitture nelle caverne. L’uso razionale della mano ci ha progressivamente distinto dal regno animale, conferendo all’umanità il suo tratto inconfondibile. Michelangelo potrebbe aver trovato ispirazione per la sua interpretazione di uno dei primi capitoli del libro della Genesi in un antico inno medievale rivolto a Dio – «prst pravice si otcovi» e «v duši svetlo nám rozsvieť» (Veni Creator Spiritus). Un semplice gesto che per noi è diventato simbolo della vita stessa, della relazione tra l’elemento umano e quello divino, della natura dei legami che uniscono il mondo terreno a quello ultraterreno e spirituale.
La novità originale in queste opere di Hromec, rispetto ai classici quadri incorniciati o agli affreschi parietali, è la presenza della “capsula del tempo” in forma di un cubo tridimensionale (6×6,5×2,5 cm) che sporge dalla superficie del dipinto. All’interno, l’artista ha inserito un messaggio sotto forma di codice QR generato al computer, dall’aspetto a sua volta astratto. Una volta scansionato, il codice rivela un messaggio dell’autore.
A Hromec non basta la sola pittura di superficie, poiché l’essenziale risiede nell’accesso sotto la pelle dell’immagine, al cuore stesso della sua struttura. A modo suo, egli realizza il desiderio antico di molti pittori di addentrarsi nell’opera e compiere un viaggio simbolico al suo interno.
Se guardiamo alla storia, scopriamo che un esempio noto di “capsula del tempo” è la Detroit Century Box. L’allora sindaco di Detroit, William C. Maybury, la realizzò il 31 dicembre 1900 e ne fissò l’apertura dopo cent’anni. Conteneva fotografie e lettere di 56 cittadini illustri, che raccontavano la vita nel 1900, nonché previsioni per il futuro e un messaggio dello stesso Maybury destinato al sindaco di Detroit del 2000. La capsula fu aperta il 31 dicembre 2000 dagli amministratori locali guidati dal sindaco Dennis Archer. Ma in realtà, molte capsule del tempo risalgono a epoche ben anteriori – dal XVII al XIX secolo – quando venivano inserite in sfere metalliche poste nelle guglie di chiese e palazzi municipali.
Secondo alcuni storici, la maggior parte delle capsule del tempo non fornisce molte informazioni realmente utili, poiché spesso contengono “oggetti superflui” o perfettamente nuovi e intonsi, perdendo così valore testimoniale. Essi sottolineano che foto, diari e documenti personali rappresentano invece molto meglio la vita quotidiana di chi li ha prodotti, rendendo la capsula del tempo assai più preziosa per le generazioni future. Forse, un giorno, i veri reperti del nostro tempo saranno i video di YouTube o i profili Instagram.
Le capsule del tempo con un messaggio significativo per le generazioni successive sono pensate appositamente perché, in un determinato momento futuro, vengano aperte.
In definitiva, però, non sapremo mai con certezza quali e quante informazioni le generazioni future riusciranno a estrapolare dalle opere degli autori contemporanei, né in che modo.
Andrej Jaroš
ANDREJ JAROŠ: ČASOVÉ KAPSULE ROBERTA HROMCA AKO ODKAZ PRE ĎAĽŠIE GENERÁCIE (SK)
Tvoríme pre seba, priateľov, známych aj neznámych a nasledujúce pokolenia. Minulosť poznáme, ale ona nás nemohla spoznať, a ani ju už nezmeníme, ale budúcnosť, tú áno.
Autorská tvorba Roberta Hromca je mimoriadne poetická a konzistentná už viac než dve dekády. Autor si za ten čas vytvoril vlastný, ľahko rozpoznateľný a typický výtvarný jazyk. Samozrejme, aj v jeho tvorbe nájdeme apropriačné momenty, inšpirované autormi minulosti, predovšetkým autormi z obdobia skorej moderny, respektíve abstraktnej moderny druhej polovice 20. storočia. Autor vedome abstrahuje reálny svet, ktorý zjednodušujúcou výtvarnou skratkou pretransformuje do svojho vnútorne videného sveta v podobe minimalistických náznakov figúr a fragmentov ľudských tiel, vnorených do abstraktných geometrizujúcich foriem „plávajúcich“ v mori farieb.
Reťazec kontinuity je stále otvorený. Nedokážem povedať, čo bude zajtra alebo pozajtra, ale rozhodne chcem pokračovať vo svojich predstavách.
Aj jeho posledná séria nazvaná Inside a Time Capsule je koncipovaná v mierne naratívnom duchu s opakujúcim sa motívom rúk a prstov. Lyrizovaná predstavivosť bohatej autorovej fantázie je tak hravo stvárnená na šiestich pomerne veľkých (100 x 200 cm) a ôsmich menších (100 x 100 cm) formátoch v podobe alumíniových platní. Tie autor dômyselne využíva na klasickú plochú maľbu a dokonca do nich aktívne vstupuje vyrývanými či vyfrézovanými kruhmi tvoriacimi špecifický štrukturálny povrch v podobe rybích šupín. Diela tak majú viaceré významové roviny. Prvá, vyslovene farebná, je kompozične stvárnená z elementárnych geometrických plôch, ako je napríklad štvorec a kruh. Tieto dynamické prvky maľby, respektíve rytia/frézovania, sú doplnené o druhú významovú rovinu v podobe štylizovanej figuratívnej kresby, ktorá vnáša do celej tvorby akýsi vnútorný náboj a kanonizačný poriadok. Obe roviny však spoločne vytvárajú pocit harmónie a zmysluplnosti. Autor sa snaží v dnešnej pretechnizovanej dobe navodiť pocit remeselnej zručnosti, a to aj s pomocou súčasných pracovných prostriedkov, akým je napríklad elektrická karbobrúska. Zanechať dojem nielen vo vedomí, ale naozaj aj vryť stopu do samotného materiálu. Tiež si môžeme všimnúť vzájomné pôsobenie dvoch protichodných princípov. Princíp „odkrývania“, keď sa technologickým procesom obnažuje samotný podkladový materiál, pričom necháva kresebne vyniknúť jeho lesklej metalickej štruktúre. Na druhej strane autor vrství farebné nátery, ktoré prekrývaním zakrývajú pôvodný podkladový materiál. Veľmi zaujímavým momentom a posunom v autorovej tvorbe je práve séria ôsmich obrazov štvorcového formátu s príznačným názvom Inside a Time Capsule. Autor tu priznáva podkladový materiál – hliníkovú dosku so všetkými jej vlastnosťami, akými sú chladný lesk a štruktúrovaný povrch, ktoré osviežujú farebné kompozície žiarivých farieb, sústredených buď v nepravidelnej kruhovej forme alebo v nepravidelnom štvorcom rastri. Tie majú podobu farebných odtlačkov linorytu s motívom prekrývajúcich sa rúk. V tomto motíve možno odčítať istú paralelu s Michelangelovým Stvorením Adama, čo je pravdepodobne najznámejšia ikona západného umenia. Slávny nepatrný dotyk Boha a Adama v sebe nesie koncentrovanú energiu sveta. Boh obklopený anjelmi sa blíži k Adamovi a prstom vlieva do jeho zamdlenej paže život. Tento výjav sa prvý novembrový deň roku 1512 naskytol prichádzajúcim, ktorí vo vatikánskej Sixtínskej kaplnke žasli nad stropnými freskami. Aj v Hromcovej tvorbe môžeme vidieť voľne spracovanú kresťanskú ideu o stvorení človeka v renesančnom ponímaní. Ruky v letmých dotykoch, prekrývajúce sa ruky v náznaku gesta podania ruky na znak pozdravu. Samotná ruka je tu ako symbol pokroku, keď pračlovek pomocou nej zliezol zo stromu, natrhal si obživu, neskôr vytvoril prvý pästný klin, aby mohol uloviť zviera, prípadne pomocou rudky a iných prírodných pigmentov vytvoril prvé kresby na stenách jaskýň. Logické používanie ruky nás postupne oddelilo od ríše zvierat a vtlačilo nezameniteľný charakter celému ľudstvu. Inšpiráciu pre maľbu interpretujúcu jednu z prvých kapitol knihy Genezis našiel Michelangelo zrejme v starom stredovekom hymne obracajúcom sa k Bohu: „prst pravice si otcovi” a „v duši svetlo nám rozsvieť“ (Veni Creator Spiritus). Gesto, ktoré sa pre nás stalo symbolom samotného života, odráža podstatu podmienenosti elementu ľudského elementom božským, povahu vzťahov spájajúcich pozemský svet so záhrobím a svetom duchovným. Novým originálnym prvkom v týchto Hromcových obrazoch, na rozdiel od klasických závesných obrazov v ráme či fresiek na stene, je samotná časová kapsula v podobe trojdimenzionálneho štvorca (6 x 6,5 x 2,5 cm) vystupujúceho nad povrch obrazu. Autor do neho zakomponoval odkaz v podobe digitálneho odkazu počítačom vygenerovaného QR kódu, ktorý má tiež podobu abstraktného diela. Po načítaní údajov v ňom nájdete zakamuflovaný autorov odkaz.
Nestačí mu len samotná maľba na ploche, ale podstatný je prienik pod povrch, do samotnej štruktúry obrazu. Svojím osobitým spôsobom rozvíja dávne túžby a rôznorodé snahy mnohých maliarov vstúpiť do obrazu a symbolicky putovať v jeho vnútri.
Ak ideme trocha viac do histórie tejto zaujímavej problematiky, tak prvým príkladom časovej kapsuly je Detroit Century Box. Vtedajší starosta Detroitu William C. Maybury ju vytvoril 31. decembra 1900 a jej otvorenie naplánoval o sto rokov. Časová kapsula bola naplnená fotografiami a listami 56 prominentných obyvateľov mesta, popisujúcich život v roku 1900, pričom obsahovala aj predpovede budúcnosti a starostov odkaz adresovaný primátorovi Detroitu v roku 2000. Kapsulu slávnostne otvorili 31. decembra 2000 mestskí úradníci pod vedením starostu Dennisa Archera. Vieme však, že podobné neoficiálne kapsuly sa používali oveľa skôr, a to už niekedy v novoveku, v 17. až 19. storočí, keď ich zvykli vytvárať v dutých kovových guliach na cimburiach kostolných a radničných veží.
Podľa historikov väčšina časových kapsúl zvyčajne neposkytuje veľa užitočných historických informácií, pretože sú naplnené „zbytočným odpadom“, novými a nedotknutými vecami, čím sa znižuje ich výpovedná hodnota. Tvrdia, že veci ako osobné poznámky, denníky, fotografie či dokumenty dokonale vystihujú každodenný život ľudí, ktorí ich vytvorili. Týmto spôsobom by sa teda výrazne zvýšila aj hodnota časovej kapsuly pre budúcich kolegov. Autentickým materiálom so záznamom našej doby možno raz budú práve videá na Youtube a instagramové profily.
Časové kapsuly s dôležitým odkazom pre nasledujúce generácie sú vytvárané s úmyslom, že raz v budúcnosti budú otvorené.
V konečnom dôsledku sa však nedozvieme, čo všetko budú nasledujúce generácie schopné odčítať z diel súčasných autorov a ako.
Andrej Jaroš