TONI ANN SERRATELLI: A PEEK INSIDE ROBERT HROMEC’S STUDIO

Robert Hromecs studio nests in the center of New York City, with Times Square seen from the windows. Viewing a large amount of Roberts works at once, standing amidst those in process, and seeing the objects he collects creates a tension with quite different energy of the life just outside this studio. Even though many of materials Robert uses now in his paintings are from New York, there is a quality he brings to his work that was carried across an ocean, something ancient, linked to a long lineage. It is precisely the quality of his craft, the time involved in its process, the painted layers and repeated imagery in Robert´s work which make me think of the residues of history. He honors the traditions of painting and printmaking in a new manner. In Roberts studio are two immense boxes. Within lies a grand collection of objects he began amassing since his arrival in New York six year ago: industrial remmants, styrofoam packaning, plastic wrappings. Some remain in their found and akward sizes, while others are shaped and manipulated. It is with these objects that Robert makes his imprints, extracting from the world in which he finds himself.

Robert Hromec is both painter and printmaker. An understanding of his individual, technical aproach is not essential for an appreciation of his works, since they are very complete unto themselves. Yes, it is insightfull to have a glimpse of how the layers in his mixed media paintings are achieved. It is layering and repetitive quality which helps to make Roberts paintings dynamic, activates the figures and forms in his compositions, and allows his works to maintain a distinct sense of tradition and time.

Astutely versed in litography, Robert pushes this knowledge of the superimposition of forms, broad tonal ranges and subtle variations of texture further in his mixed media paintings. He utilizes the aforemetioned found objects as „plates“: they are inked, imprinted, and re-printed. The results are worked further with variety of paints, then printed again until a resolution evolves. A collaging of layers takes place. It is important here to recognize the large scale of Roberts work. The size demands that he keeps a consistently active role throught the art process. The manouvering of these inked objects combined with the size of his paper is not an easy task. The multiple layers in Roberts work remain vibrant. These illusions of texture exhibit a great understanding because heavily leayered paintings can often refuse life: This occurs either because of a deep encrustation of paint or from color which denies to maintain luminosity or depth. However, Roberts patterns and textures speak eloquently. They embrace and permeate the carefull, seeking lines of his figures. A fusion occurs – background and figure develop simultaneously. The space that figures occupy becomes ambigious, suspended in a moment. Roberts space is both interior and exterior, maintaining a strange sense of depth.

Over time, painters come to develop their own iconography. The human figure is Roberts vehicle. His figures continue to transform, and are not at all perfunctory or stagnate. Male and female forms and their actions and interactions are Roberts impetus. Repeated elements play with the wiever, causing the eye to travel, seeking continuity and cohesiveness. One painting speaks directly to another, and a sense of the familiar remains. The figures in Roberts paintings mimic the printing process itself. Edward Muybridges well-known photograps of figures in motion preforming mundane tasks and the simple actions of life called to mind. To me, the multiplicity of figures in Roberts paintings suggests the repetition and cycles one encouters in life:

- patterns of coincidence
- recuring behaviors
- varying and fragmented psychological and emotional states which can exist concurrently within oneself
- the stages of aging
- the interaction with others and within the material world

Although Roberts paintings are about the psychological, emotional and physical dynamics of people, his work is ultimately about his own interaction with the wast materials he utilizes and about the joy of process. Invoking words to help describe sinew, fire, ash, bones, the grime  and complete beauty of living – the nature of Roberts painting – becomes convoluted. Roberts sources of inspiration run deep. I am not certain if placing him within a certain lineage of art history – nodding to collage, assemblage figurative Expressionism, or vainly reaching to bring in the tone of Rilke or Kundera would help one to understand more fully his endeavor .When I first encountered the collection of materials and objects with which Robert surrounds himself in his studio, I saw Roberts own very full presence. But I also saw great innocence, an even childlike wonderment in his approach to the materials. This love of tangible is what allows him to approach his work with freshness and honesty, pushing forward. Robert´s care of the process is apparent in his work, which strives to capture, exalt express and make tangible the absolutely intangible essence of what it means to be human.

Toni Ann Serratelli,
New York, 1996

Ateliér Roberta Hromca sa nachádza priamo v centre New York City, s výhľadom na Times Square. Keď stojíte uprostred Robertových prác, hotových, i tých nedokončených, keď sa pozeráte na predmety, ktoré zbiera, cítite napätie naplnené zvláštnou energiou života “zvonku“- mimo ateliéru. Robert síce nachádza zdroj inšpirácie pre svoje maľby vo veľkej miere v New Yorku, avšak je tu rovina kvality, ktorá pochádza spoza oceánu, čosi z histórie, siahajúcej ďaleko do minulosti. A práve táto kvalita remesla, objem času predstavujúci celý proces, jednotlivé vrstvy farieb a opätovná imaginácia v Robertových prácach ma nútia zamyslieť sa nad odkazmi minulosti. Nachádzame tu hold tradíciám maľby a grafiky v novom štýle. V ateliéri nájdete dve obrovské krabice. Vo vnútri leží početná zbierka objektov, ktoré nazhromaždil od svojho príchodu do New Yorku pred šiestimi rokmi: priemyselný odpad, polystyrénové obaly a iné predmety z umelej hmoty. Niektoré si ešte zachovali svoje pôvodné tvary a veľkosť, niektoré sú už tvarované a opracované. A práve štruktúra týchto predmetov vytvára základ pre Robertove grafické odtlačky.

Robert Hromec sa venuje maľbe a grafike. Na to, aby sme ocenili jeho diela, nie je postatné pochopiť individuálny technický prístup, keďže práce samtoné vytvárajú celok. Napriek tomu, pohľad do tejto dielne rôznych médií umožní hlbšie preniknúť do jeho prác.Vrstvenie a opakujúca sa kvalita vytvárajú v Robertových prácach dynamiku, oživujú tvary, formy a umožňujú zachovať výraznú prítomnosť tradície a času. Zbehlý v litografii, obohacuje i iné médiá maľby o poznatky superimpozície foriem, širokého spektra tónov a jemnej rôznorodosti textúry. Už sme spomenuli rôzne predmety nazhromaždené v krabiciach. Tieto Robert  používa ako „predlohy“: napúšťa ich farbou, otláča a tlačenie opakuje. Postupne pridáva rôzne farby a tlačí znovu, kým sa nedostaví žiadaný výsledok. Potom prichádza na rad koláž vrstiev. Tu si treba uvedomiť rozsah Robertovej práce. Veľkosť prác si vyžaduje jeho aktívne zapojenie počas celého procesu. Kombinovanie a premiestňovanie napustených objektov vzhľadom na veľkosť papiera nie je ľahká úloha. Početné vrstvenie si zachováva živosť. Ilúzia textúry je dôkazom majstrovstva, pretože maľba v hrubých vrstvách môže živosť potlačiť: stáva sa to buď pri hlbokej inkrustácii alebo v prípade, že určitý odtieň zámerne potlačí zachytenie svetla alebo hĺbky. Avšak Robertove  formy a textúra sú výrečné. Dokážu objať a prestúpiť starostlivo naznačené línie tvarov. Fúzia pozadia a tvarov sa vyvíja simultánne. Priestor, ktorý je venovaný tvarom, sa v určitých momentoch stáva neurčitým, až klamlivo rozptýleným. Priestor má u Roberta internú i externú rovinu, uchopujúc tak zvláštny pocit hĺbky.

Časom si každý výtvarník  vytvorí vlastnú ikonografiu . U Roberta je hybnou silou tvar ľudského tela. Jeho tvary sa neustále menia a nie sú ani trochu mechanické, či stagnujúce. Jadro tvoria tvary mužského a ženského tela, ich akcia a interakcia. Opakujúce sa prvky sa hrajú s našim pohľadom a v snahe nájsť kontinuitu a celistvosť, zapríčinia pohyb oka. Jeden obraz priamo oslovuje iný a pocit známeho ostáva. Tvary v Robertových maľbách imitujú vlastný grafický proces. Mysľou nám prebehnú známe fotografie Eadwarda Muybridgea, ktoré zachytávajú ľudské telo v pohybe, a tiež jednoduché situácie zo života. Z môjho pohľadu, násobenie tvarov v Robertových obrazoch, naznačuje opakujúci sa cyklus života:

- príklady náhodilostí
– opakujúce sa vzrory správania
– meniace sa fragmenty psychických a duševných stavov, ktoré môžu existovať zároveň, i keď konkurujú
– vekové stupne
– prepojenia na materiálny svet a pohyb v rámci materiálneho sveta samotného

I keď Robertove maľby vyjadrujú psychologickú, citovú a telesnú dynamiku človeka, prezrádzajú nám veľa o Robertovej súhre so širokým spektrom materiálov, ktoré používa a o potešení z tejto práce. Snažím sa vyvolať v mysli slová, ktoré by dokázali opísať svaly, oheň, popol, kosti, sadze a vôbec krásu života a prichádzame na to, že podstata Robertovej maľby je spletitá. Zdroje jeho inšpirácie idú do hĺbky. Nie som si istá, či ho priradiť k určitému umeleckému prúdu, ale nahliadnutie do umenia koláže, asambláže, figuratívnemu expresionizmu, či započúvanie sa (i keď trochu vzdialene) do hlasu Rilkeho a Kunderu, by iste pomohlo lepšie pochopiť Robertove úsilie. Keď som bola po prvý krát vystavená množstvu materiálov a objektov, ktorými je Robert v ateliéri obklopený, videla som v nich tiež veľmi mocnú prítomnosť Robertovej osobnosti. Spozorovala som tiež nevinnosť ba dokonca detskú  zvedavosť v spôsobe, akým Robert k materiálom pristupuje. Táto láska k hmote je práve to, čo dodáva jeho práci sviežosť a úprimnosť, ako i neustály posun vpred. Robertov záujem o tento proces je v prácach zjavný : je to úsilie zachytiť ,vyzdvihnúť, vyjadriť a zhmotniť úplne nehmotnú podstatu ľudského bytia.