RICK KINSEL: ROBERT HROMEC’S INSIDE A TIME CAPSULE

This new exhibition of Robert Hromec’s bold, energized, mixed-media work consists of six large rectangular paintings, each made upon an exceptionally large aluminum plate 1 meter high by 2 meters long. Additionally there are eight paintings half that size (also on aluminum plate), with dimensions of 1 meter squared. Four of the six large-scale paintings feature a square, gray-colored printed plate (25 x 25 centimeters) attached to the painting in a way that makes it appear to float above the painting’s surface; each added-on plate features images of hands. Several of the square paintings, meanwhile, feature a solid aluminum rectangle (6 x 6,5 x 2,5 centimeters) attached to their surface. These aluminum rectangles inspired the title of the exhibition, for the artist has imagined his painting as a sort of time capsule reflective of the experience of life in today’s world, one that will carry vital information about our present-day reality to the next generation.

During the 20th century, time capsules of various sorts (usually made of metal boxes) were buried or otherwise secured within building structures. They contained a selection of objects 

considered typical or indicative of their time. They were created so that the objects included in the box would be discovered, examined, and studied by future generations. The practice of creating time capsules was particularly popular during mid-century, when interest in the lives of generations to come and of other life forms and other universes was particularly strong; in fact, a number of these time capsules were sent into outer space.

The glistening metal that Hromec uses in his paintings carries the suggestion of that bright and shiny future fantasy. In that sense his paintings are of this technological moment and, at the same time, futuristic. They are also arguably “retro” in that this use of aluminum recalls the styles, fashions, and product designs of the 1950s and 60s, a period of great social optimism and excitement about the future.

While Hromec’s work is in mixed media — he combines painting and collage with various sorts of intaglio printmaking techniques — surely the most striking aspect of the work is his choice of highly polished aluminum as his “canvas.” His background in lithography and intaglio has allowed him to engage in this new form of mixed-media art-making with a consummate knowledge of that unusual material, aluminum, which is the basis of his work. He sands his plates, scratches his plates, drills his plates, and often buffs, gouges, and stamps them with various tools. Similarly his life work in graphic design endows his paintings with a solid compositional structure and a bold color sense. In its formal sophistication, innovative use of materials, and atmospheric vitality, the work questions traditional painting even as it adheres to two different traditions — printmaking and painting.

“For me the use of aluminum plate as a base for the painting adds depth to the painting, brings light, illusion, reflection, another dimension, luminosity,” Hromec says. “With all these attributes, [the aluminum plate] helps to communicate with the viewer and at the same time with the painting itself.”

Hromec’s work is for the most part resolutely abstract, but even so, in the larger horizontal works, Hromec notes that their horizontality “evokes [the] landscape quality of the painting. Also, I think, it generates the narrative feeling of the painting. You read the painting from left to right, or in the opposite direction.” He adds that “the horizontal [dimensions] help light and ‘time’ to flow inside the painting.”

Time, then, is not just being referenced through the basic material used in the work (aluminum) but also through the some of the work’s dimensions (that is, the rectangular format of the larger paintings). Because the eye and mind travel differently across a horizontal format, time itself becomes an aspect of the visual experience of the work.

The greatest tension a viewer experiences in these paintings is between the invitation to experience the painting as some kind of representation — landscape or interior — and the paintings’ own resolute abstraction. Their brilliant color, gouged-out surfaces, and popped-out panels make the first impression of this mixed-media painting series primarily of paint, metal surface, metal applied overlay, as well as of the various complicated processes (both painterly and metallurgic) through which the artist has brought them together into a unified whole.

The one recognizable image in the series is, tellingly, a hand. Hromec considers the image of the hand an important symbol, and at the same time sees the hand as the most essential of tools. His portrayal of the hand always consists of multiple images, suggesting its inherent dynamism. “There are always few hands overlapping that are visible,” Hromec says. “With a touch of hand you were born, lovers are caressing their bodies with hands, you shake hands when confirming an agreement. You can kill, turn, and explain by gesture. You touch. You close the eyes at the time of death using a hand.” The Abstract Expressionists of the 1950s evoked human presence in their paintings through “the vital gesture,” and Hromec revisits that notion through his own gestural work, both in the application of paint and in the manipulation of metal. But he reinforces that presence quite distinctly through imagery of the hand at work.

In reflecting on this new series of paintings, Hromec looks back to an experience he had during the Museum of Modern Art’s exhibition Seven Master Printmakers: Innovations In the 1980s, which he saw in new York in 1991. Robert Rauschenberg’s large-scale prints in that exhibition were particularly striking, but Hromec was also taken with the brilliant large-scale work of Frank Stella, Jim Dine, David Hockney, Jasper Johns, Roy Lichtenstein and James Rosenquist. With all of these artists, the work was distinguished by monumental scale and intense coloration — both of which had been made possible by technological advances (in metallurgy and in ink-making) made over the last decade, leading to expanded size of plates and printing presses, and new, brighter, clearer inks. Moreover, many of the artists were now using handwork on these finished works — essentially improving upon the printing process through hand coloring, drawing, scuffing, and the use of collage. In each instance, these artists were working closely with intuitive and innovative printers who facilitated the works’ creations.

Hromec, by comparison, does not work with printmakers. He is the printmaker. He is also the painter and mixed-media artist. And although he utilizes a number of printmaking techniques in the creation of the work — gouging into and abrading the plate through mechanical means — he makes the most radical departure of all from printmaking: He does not, in the end, run his plates through a printing press. Rather, the plate itself becomes the “canvas,” and each work stands alone as a unique work of art. The result is a spirited interaction between traditional printmaking techniques and painterly, free-flowing, mixed-media image-making.

In the creation of the Time Capsule series, Hromec seems to suggest that to live in our time is to live without certainty. In art as in politics, the old orders are breaking down, and a new, definitive order is yet to emerge; we exist, for the moment, in tension and chaos. But in this moment of destabilization there is also a great opportunity for the individual hand and mind to explore with far more freedom, and find beauty in new ways.

Rick Kinsel
New York, 2017

Nová výstava Roberta Hromca prezentuje odvážne a podnetné práce vytvorené kombinovanou technikou. Jej súčasťou je šesť veľkorozmerných obdĺžnikových malieb na obzvlášť veľkom hliníkovom plechu s rozmermi 1 x 2 metre a osem malieb (tiež na hliníkovom plechu) polovičnej veľkosti (1 x 1 m). K štyrom zo šiestich veľkorozmerných prác sú pripevnené sivé štvorcové plechy s obrazom rúk (25 x 25 cm), ktoré pôsobia, akoby sa vznášali nad povrchom obrazu. K povrchu viacerých štvorcových malieb je zasa pripevnený pevný hliníkový obdĺžnik (6 x 6,5 x 2,5 cm). Práve tieto hliníkové obdĺžniky boli inšpiráciou pre názov výstavy, keďže umelec si predstavoval svoje maľby ako akúsi časovú kapsulu odrážajúcu život v dnešnom svete, ktorá doručí nevyhnutné informácie o našej súčasnej realite nasledujúcim generáciám.

V priebehu 20. storočia ľudia zakopali alebo umiestnili v stavebných konštrukciách časové kapsuly najrôznejšieho druhu (zvyčajne v podobe plechových škatúľ). Obsahovali vybrané predmety považované za príznačné pre svoju dobu. Cieľom bolo, aby tieto predmety objavili budúce generácie a mohli ich preskúmať. Vytváranie časových kapsúl bolo populárne najmä v polovici minulého storočia, keď bol záujem o život budúcich generácií a iných životných foriem obzvlášť silný. Množstvo kapsúl bolo v skutočnosti vyslaných do vesmíru.

Predstavu jasnej a žiarivej budúcnosti naznačuje aj lesklý plech, ktorý Hrome na svojich maľbách používa. V tomto zmysle sú jeho práce technologické a zároveň futuristické. Pravdepodobne sú tiež „retro“, a to v tom zmysle, že použitie hliníka pripomína štýly, trendy a dizajn päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia, čo bolo obdobie úžasného spoločenského optimizmu a nadšenia z budúcnosti.

Hromec tvorí svoje diela kombinovanou technikou – kombinuje maľbu a koláž s rôznymi grafickými technikami – a jednoznačne najpozoruhodnejším aspektom jeho tvorby je voľba vysoko lešteného hliníka ako „plátna“. Vďaka skúsenostiam s litografiou a hĺbkotlačou sa mohol pustiť do tvorby diel kombinovanou technikou s dokonalou znalosťou nezvyčajného materiálu – hliníka, ktorý je podkladom jeho diel. Povrch plechu brúsi, vyrýva doň, vŕta, často ho leští a rôznymi nástrojmi naň odtláča vzory. Podobne aj jeho skúsenosti s grafickým dizajnom dodávajú jeho maľbám pevnú kompozičnú štruktúru a silný cit pre farbu. Svojou formálnou prepracovanosťou, inovatívnym použitím materiálov a živelnou vitalitou jeho práce spochybňujú tradičnú maľbu, aj keď zostávajú verné dvom tradíciám – grafike a maľbe.

Ako uviedol samotný autor: „Použitie hliníkového plechu ako podkladu podľa mňa dodáva maľbe hĺbku, vnáša do nej svetlo, ilúziu, odraz, ďalší rozmer, žiarivosť. Vďaka všetkým týmto vlastnostiam [hliníkový plech] pomáha komunikovať s divákom a zároveň so samotnou maľbou.”

Tvorba Roberta Hromca je prevažne striktne abstraktné, ale vo väčších prácach vodorovnej orientácie umelec predsa len poukazuje na to, že ich horizontalita „evokuje krajinárske vlastnosti maľby. Myslím si tiež, že pôsobí naratívne. Maľbu čítate zľava doprava alebo opačne.“ Dodáva, že „vodorovná orientácia uľahčuje prúdenie svetla a ´času´ v maľbe.“

Na čas potom nedokazuje len použitý podkladový materiál (hliník), ale aj rozmery niektorých diel (t. j. obdĺžnikový formát väčších malieb). Keďže oko a myseľ sa po vodorovnom formáte diel pohybujú odlišne, čas sa stáva aspektom vizuálneho zážitku z diela.

Pri pohľade na tieto diela divák pociťuje najväčšie napätie medzi výzvou precítiť maľbu ako istý druh zobrazenia – krajiny alebo interiéru – a vlastnou striktnou abstrakciou malieb. Ich úžasná farebnosť, vyrývané povrchy a akoby vystupujúce plechy sú dôvodom, že práce na prvý pohľad upútajú najmä farbou, kovovým povrchom, prekrývaním plechov, ako aj rôznymi zložitými postupmi (maliarsky aj metalurgicky), ktoré umelec použil, aby všetko spojil do jedného celku.

Jediným rozoznateľným obrazom je v celom cykle príznačne ruka. Hromec považuje obraz ruky za dôležitý symbol a zároveň za jeden zo základných nástrojov. Jeho stvárnenie rúk vždy pozostáva z viacerých obrazov, čím naznačuje ich inherentnú dynamiku. „Vždy vidieť niekoľko vzájomne sa prekrývajúcich rúk,“ hovorí Hromec. A pokračuje: „Dotykom rúk prichádzame na svet, rukami sa navzájom láskajú milenci, potrasením rúk spečaťujeme dohodu. Rukami môžeme zabiť, gestami vieme všeličo vysvetliť. Rukami sa dotýkame. Rukami zatláčame mŕtvym oči.“ Predstavitelia abstraktného expresionizmu v päťdesiatych rokoch minulého storočia evokovali prítomnosť človeka vo svojich maľbách prostredníctvom „vitálneho gesta“ a Hromec túto predstavu prehodnocuje vlastnými gestickými prácami, a to tak nanášaním farby, ako aj manipuláciou s plechom. Ľudskú prítomnosť však pomerne výrazne umocňuje prostredníctvom obrazov rúk.

Pri práci na novom cykle malieb si Hromec pripomenul zážitok z výstavy Seven Master Printmakers: Innovations In the 1980s, ktorú videl v roku 1991 v Múzeu moderného umenia v New Yorku. Obzvlášť pozoruhodné boli veľkorozmerné grafické listy Roberta Rauschenberga, ale Hromca uchvátili aj úžasné veľkorozmerné diela umelcov ako Frank Stella, Jim Dine, David Hockney, Jasper Johns, Roy Lichtenstein a James Rosenquist. Pre diela všetkých týchto umelcov bola typická monumentálnosť a intenzívna farebnosť, ktoré umožnil technologický pokrok (v metalurgii a výrobe tlačiarenských farieb) poslednej dekády. Vďaka nemu sa totiž rozšírili a zväčšili tlačiarenské stroje a začali sa vyrábať nové, jasnejšie tlačiarenské farby. Navyše, viacerí umelci grafické listy ešte manuálne dokončovali – v podstate ich zdokonaľovali ručným kolorovaním, kresbou, brúsením a kolážou. V každom prípade, títo umelci úzko spolupracovali s intuitívnymi a inovatívnymi grafikmi, ktorí pomáhali pri tvorbe diel.

Hromec, naopak, s grafikmi nepracuje. On sám je totiž grafik. A hoci pri tvorbe svojich diel využíva množstvo grafických techník – vyrýva do plechu a obrusuje ho – najradikálnejšie sa odvracia práve od grafiky – dosky totiž nakoniec neprejdú tlačiarenským strojom. Namiesto toho sa stanú „plátnom“ a každá maľba jedinečným umeleckým dielom. Výsledkom je odvážna interakcia medzi tradičnými grafickými technikami a maliarskou, voľne plynúcou tvorbou prác s využitím kombinovanej techniky.

Zdá sa, že vytvorením cyklu Inside A Time Capsule Hromec naznačuje, že žiť v našom čase znamená žiť bez istoty. V umení, rovnako ako v politike, starý poriadok zaniká a nový sa ešte neobjavil – momentálne žijeme v napätí a chaose. V tomto momente destabilizácie sa však jedincom, ich rukám a mysliam, otvára obrovská príležitosť oveľa slobodnejšie prebádať rôzne nové postupy a nájsť v nich krásu.

 

hromecRICK KINSEL: ROBERT HROMEC’S INSIDE A TIME CAPSULE