IVAN JANČAR: LOOKING…

One of Robert Hromec’s favorite authors, Herman Hesse (on whom the author of these words also grew up), in his premier work, The Glass Bead Game, wrote, “…from a certain standpoint ordinary people can more easily and less responsibly express in words things that do not exist rather than those which do, whereas for a saintly and conscientious writer it is completely the reverse: Nothing evades verbal expression more, and yet nothing is more necessary than to place before people’s eyes things whose existence is not provable nor probable, since because saintly and conscientious people deal with them as if they did exist, they bring them one step closer to being, and to the possibility of their birth.”

Investigating the visible as nonvisible, and also the unseeable as seeable, is an important aspect of any true artistic enterprise, and Hromec too deals with such deliberations in his work. It is only natural that in artistic creation this investigating is conditioned by working with a material through which it is possible with various overhangs, reductions, and dematerializations to arrive somewhere else—or at least for a moment to touch something different.

In Hromec’s paintings, the material is a meaningful phenomenon. The strong lines that he creates through his own graphic techniques at the same time uncover a look into the interior of the picture. He is not satisfied with the simple painting on the surface, for the essential part is the penetration under the outer skin to the very structure of the picture. In his own special way he carries on the age-old desires and disparate attempts of many artists to enter into the picture and symbolically wander through its interior.

Such a handling of the material of the image and its structure obviously has its consequences on the surface of the painting, which is significantly variegated, whether visually or tactilely. With the author’s permission, the broken surface of these works may be touched and interpreted physically, which many artists certainly do not exactly appreciate. The illustrated fragments of the human body—faces, hands, and feet—that the artist loves so much are therefore understood as the way to the viewer and at the same time as the way into the interior of the picture. Of course these fragments are also symbols with their own calligraphic specificity; they retain their mysteriousness, as a secret desire for a secret mythical figure.

To say that Hromec has taken his themes from antiquity would be a simplification. Rather, for him it is about finding a historic arch and a layering of individual cultural deposits—an attempt, in a certain sense, at defining man. Typologically his physiognomies have not changed over the years: Here we can still find parallels with that classical search for the harmony of spiritual and physical beauty. This is perhaps why figures intersect in places and the paintings seem overlaid with various lines. That is side one; on side two, he often situates figures, or fragments of figures, opposite each other, as if in illustration of meditative dialogues. The earth coloring with its multiple delicate nuances suggests his pictures were mixed from the earth (with the green he often chooses representing nature).

Moreover, in Hromec’s most recent works the material tends toward the sculptural. He uses mammoth impasto heads, with intersections of a number of deposits, and compounds into them his typical body fragments. Even more strongly this brings to mind the polemic between looking at a picture and reading that picture, which means that the final form of a picture is therefore not the result of its painting alone, but also the outcome of deliberating over it.

Ivan Jančár
Bratislava, 2013

Jeden z najobľúbenejších autorov Roberta Hromca, Herman Hesse (na ktorom „vyrastal“ aj pisateľ týchto riadkov) vo svojom vrcholnom diele Hra so sklenými perlami píše: „… že v istom ohľade ľahkovážni ľudia môžu ľahšie a nezodpovednejšie slovami vyjadriť veci neexistujúce, než tie existujúce, predsa len u zbožného a svedomitého dejepisca je to práve naopak: nič sa neodchyľuje od slovného vyjadrenia väčšmi a pritom nič nie je nevyhnutnejšie, ako ľuďom klásť na oči veci, ktorých existencia nie je ani dokázateľná, ale ani pravdepodobná, lebo tým, že zbožní a svedomití ľudia zaobchodia s nimi akoby existovali, približujú ich o krok bližšie k bytiu a možnosti ich zrodu.“

Skúmania viditeľného za neviditeľným, ale aj neviditeľného za viditeľným, bývajú dôležitým aspektom každého skutočného umeleckého diela a podobnými úvahami sa vo svojej tvorbe zaoberá aj Robert Hromec. Je len prirodzené, že v maliarskej tvorbe je toto skúmanie podmienené prácou s hmotou, cez ktorú je možné rôznymi presahmi, redukciami, odhmotňovaním siahnuť niekde inde, alebo aspoň na okamih sa niečoho iného jemne dotknúť.

Hmota je v Hromcových obrazoch významným fenoménom. Výrazné línie, ktoré vytvára vlastnými grafickými technikami, zároveň odkrývajú pohľad dovnútra obrazu. Nestačí mu len samotná maľba na ploche, ale podstatný je prienik pod vonkajší povrch, do samotnej štruktúry obrazu. Svojím osobitým spôsobom rozvíja dávne túžby a rôznorodé snahy mnohých maliarov o možnosti vstúpiť do obrazu a symbolicky putovať v jeho vnútri.

Takéto narábanie s hmotou obrazu a jeho štruktúrou má prirodzene aj svoje dôsledky v povrchu maľby, ktorá je značne rôznorodá, či už vizuálne, alebo hapticky. Jeho diel sa možno – s autorových súhlasom – dotýkať a preciťovať aj hmatom ich rôznorodý povrch, čo zvyčajne maliari nemajú príliš v obľube. Zobrazované fragmenty ľudských tiel, ktoré autor preferuje, či už sú to časti tváre, ruky, alebo nohy, sú teda ponímané ako cesta k divákovi a zároveň aj ako cesta dovnútra obrazu. Tieto fragmenty sú zároveň aj symbolmi a majú svoju kaligrafickú špecifičnosť a svoje tajomstvá, ako tajomnú túžbu po tajomnej mýtickej postave.

Povedať, že Robert Hromec čerpal svoje námety z antiky, by bolo zjednodušené, skôr u neho ide o nachádzanie dejinného oblúka a vrstvenie jednotlivých kultúrnych nánosov, o určitú snahu o definovanie človeka. Typovo sa jeho fyziognómia dlhé roky nemení – paralely tu nachádzame aj s tradičným antickým hľadaním harmónie krásy duševnej a telesnej. Aj preto sa miestami postavy prelínajú a  maľba býva prekrývaná rôznorodými čiarami. Na druhej strane často situuje postavy či fragmenty postáv oproti sebe, ako zobrazenie meditatívnych dialógov. Zemitá farebnosť s mnohými jemnými nuansami pôsobí, akoby svoje obrazy miesil zo zeme (často používaná zelená zase môže evokovať prírodu).

Zatiaľ v posledných dielach je hmota v Hromcových obrazoch ponímaná až sochársky. Realizuje mohutné pastózne ponímané hlavy s prelínaním viacerých nánosov a až do nich komponuje svoje typické fragmenty častí ľudského tela. Ešte výraznejšie pripomína polemiku medzi nazeraním na obraz a medzi jeho čítaním. Konečná podoba obrazu je takto výsledkom nielen samotného maľovania, ale aj uvažovania o obraze.