BARBARA GINDL: ELLAZ

To live at the turn of two millennia is both luck and handicap at the same time. Premonition of the end of one epoch evokes doubts about everything brought along by the new millenium. Not a lack, but a superabundance of answers to the many questions about the picture of the world in the the third millennium evokes in us a not very optimistic mood. Basic notions are losing their value and changing their meanings. We move in a time and space where true seems false and illusive, or rather where delusion is elevated above the truth. Acceptance of the relativity of value criteria is becoming archaic. It is the time of complete value reversal. Opposites exist side by side and are considered to be normal and obvious. Uncontrollable plurality of opinions, boom of information and its unbelievably quick technical mediation have pushed men into a situation in which they have to cope with the loss of supporting points, and all this despite the effort to search for and find firm supporting points which could verify the flow of events in the world. With the end of the millennium we gain the one and only certainty: that we lack criteria thanks to which we would be able to differentiate between true and imperfect.The assertion that man is the measure of all things in the world acquires an ironic, and even sarcastic undertone. The closer we are to the last strikes of the clock of our century the stronger all symptoms characteristic of the following millennium resound. By trying to make life more human and easier, they make it inhuman. We are beginning to realise that there are too many things  we cannot explain rationally, and so we reach for other solutions and explanations. Return to mysticism, magic, and astrology have always accompanied critical, breaking periods. Although the end always promises another beginning, we somehow subconsciously feel that the expected new beginning will only be a new end. It is no accident that theories about the end of history and the end of art are becoming so popular. Art has always been a reflection of the world. Today it convulses in ephemeral eclectism of everything due to the very fact that it is a reflection and peculiar picture of the context of the conterporary postmodern world, the world which lacks certainties and respect for tradition or history. Art has almost resigned itself to anything beautiful, dignified, to anything that gave things immortality and the sense of being above time. The celebration of banality, adoration of trivial, fetishism of industrial icons brought a state in contemporary art when the traditional question „ What does this work mean,  what opinion or aesthetics does it represent?“ disappears, because it has changed into a doubt of the „Is it still art ?“kind . It reminds me of the beginning of naturalism. Then, too, the question of the end of art was being solved , since the art was identified with life and life itself thus became „art“. Despite this fact, that period produced many inspiring streams and trends with the aim of defending man. And so I also believe that the present state is just temporary, and that after the period of great value fragmentation, of making transitory, usual and temporary visible , there will come a time of new harmony and another renaissance of the celebration of a man. I believe it also thanks to knowing Robert Hromec and his pictures. Humans have not dissapeared from his paintings; on the contrary, men have an irreplaceble position in them. His new collection or series of pictures is dominated, as usual, by the human figure. By man. An exposed man, beautiful in his nakedness, and freed from all the silt of civilization. Figures, human body torsos with emphasis put on great deatail diffuse and permeate each other, creating the impression of movement, momentum, action. As we gradually soak into the particular layers of a picture we find the unusual, undefined time and space of the story of the painted figures. It is here that I feel Robert has no desire to reproduce reality , but to create a new reality with room for the dignified and beautiful. In his latest works there, however, new motifs from the past appear. Antique head silhouetes and Greek horses bring into Robert´s stories the world which knew the criterion of measure (sofrosine) and the principle of interconnection of spiritual and physical beauty (kalokagaty). Fragments from history as an eternal source of inspiration and security force us to confront the message of the past with the world of today: those series of elusive moments in which motifs of emotion, love and the search for it or loss of it dominate. Metamorphoses of every human moment of fulfillment or non-fulfillment are the esential themes that Robert is trying, in this way, to make visible. I think his work is a positive reaction to life. It does not represent the real image of the world, but Roberts happines when, in the silence of his studio, he asks grass and soil for roots, and then finally finds them, within a tangle of limbs and human body fragments, in history and antique heritage. For, as Juraj Spitzer puts it,“ we could not be what we are without having been what we were“. It is probably not important to precisely name the world of Robert´s pictures. What is important is the process of their creation, when his intuition and inner voice determine the final version and form of painting which evokes the question „why?“ in diffrent ways in every one of us. It is not my task to find the right and only answer. For in art, as in life, the more important thing is searching, not the finding, though we search to find. The found is relative and often fictitious, but the process of searching is real for every one of us, as we look at Robert´s pictures.

Barbara Gindl
Bratislava, 1997

Žiť na prelome dvoch tisícročí je šťastím i handicapom zároveň. Predtucha konca jednej epochy vyvoláva a kladie pochybnosť o všetkom, čo nasledujúce tisícročie prinesie. Už nie nedostatok, ale prebytok odpovedí na množstvo položených otázok o obraze sveta tretieho tisícročia, nás dostáva do nie veľmi optimistickej nálady. Základné pojmy strácajú na svojej hodnote a menia svoj význam. Pohybujeme sa v časopriestore, kde pravdivé pôsobí falošne a klam, či sebaklam sa povyšuje nad pravdu. Akceptovanie relatívnosti hodnotových kritérií začína pôsobiť archaicky a dochádza k úplnej hodnotovej reverzii. Protiklady sa vyskytujú vedľa seba a sú pritom považované za normálne a samozrejmé. Nekontrolovateľná pluralita názorov, boom informácií a ich neskutočne rýchle technické sprostredkovanie, vohnali človeka do situácie, v ktorej sa musí vyrovnať so stratou oporných bodov, ba až ich úplnou absenciou. A to aj napriek snahe hľadať a nachádzať pevné záchytné body, ktoré by mohli verifikovaťchod udalostí vo svete. S koncom tisícročia získavame jedinú istotu, že postrádame kritéria, vďaka ktorým by sme rozlíšili pravdivé od nepravdivého. 17. storočím Descartom darovaná logika rozumu sa ukazuje byť nedostatočnou a nedokonalou. Tvrdenie, že človek je mierou všetkých vecí vo svete nadobúda ironický, ba až sarkastický podtext. S poslednými údermi hodín nášho storočia, čím ďalej, tým silnejšie rezonujú všetky symptómy, charakteristické črty nastupujúceho milénia. Tie vo svojej snahe život poľudštiť a uľahčiť, ho naopak tvarujú do neľudskej polohy. Ukazuje sa, že je príliš veľa vecí, ktoré nevieme vysvetliť rozumom, a tak siahame po iných riešeniach a vysvetleniach. Návrat k mystike, k mágii, astrológii, vždy sprevádzal kritické, prelomové obdobia. Koniec síce vždy sľubuje ďalší začiatok, ale akosi v podvedomí cítime, že ten očakávaný nový začiatok bude len novým koncom. Nie náhodou sa do popredia dostávajú teórie o konci dejín a o konci umenia. Umenie vždy bolo reflexiou sveta. Dnes sa zmieta v neuchopiteľnom eklekticizme všetkého, práve preto, že je odrazom a svojským obrazom kontextu súčasného postmoderného sveta. Sveta, ktorému chýbajú istoty a úcta k tradícii, či histórii. Umenie svojským spôsobom už skoro rezignovalo na všetko krásne, vznešené, na všetko to, čo dávalo veciam istú nadčasovosť a nesmrteľnosť. Oslava banality, adorácia triviálneho, fetišizácia priemyselných ikon priniesla v súčasnom umení stav, keď sa vytráca tradičná otázka „Čo dané dielo znamená, aký názor a estetiku reprezentuje?“, pretože sa mení na pochybosť typu – „Je to ešte umenie“? Pripomína mi to obdobie nastupujúceho naturalizmu. Aj vteda sa riešila otázka konca umenia, keďže umenie sa stotožnilo so životom a život sám sa tak stal  „umením“. Napriek tomu toto obdobie vyprodukovalo množstvo inšpiratívnych smerov a trendov smerujúcich k obhajobe človeka. A tak aj ja verím, že momentálny stav je stav prechodný a po období veľkej fragmentizácie hodnôt, zviditeľnovania pominuteľného, obyčajného a dočasného, nastúpi čas novej harmónie a ďalšej renesancie oslavy človeka. Verím tomu aj  preto, že poznám Roberta Hromca a Robertove obrazy. Človek sa z jeho malieb nevytráca, naopak má v nich svoje nenahraditeľné miesto. V jeho novej kolekcii, sérii obrazov dominuje ako vždy ľudská figúra. Človek. Človek obnažený a vo svojej nahote krásny a oslobodený od všetých nánosov civilizácie. Figúry, torzá ľudských tiel s dôrazom na veľký detail sa navzájom prelínajú, prestupujú a vytvárajú dojem pohybu, hybnosti, činu. Tým ako postupne presakujeme cez jednotlivé vrstvy obrazu, vzniká zvláštny, konkrétne ničím neurčený časopriestor príbehu a príbehov namaľovaných postáv. Práve tu cítim, že Robert nemá túžbu realitu reprodukovať, ale tvoriť a vytvárať novú skutočnosť , kde existuje miesto pre vznešené a krásne. V jeho posledných obrazoch sa však objavuje nový motív z minulosti. Antické siluety hláv, grécke kone vnášajú do Róbertových príbehov svet, ktorý poznal kritérium miery (sofrosiné), princíp prepojenia duševnej a telesnej krásy (kalokagatie). Fragmenty z histórie, ako večného prameňa inšpirácie a istoty nútia konfontovať odkaz minulosti s dnešným svetom. Práve tie série prchavých okamihov, v ktorých dominuje motív citu, lásky a jej hľadania i strácania. Metamorfózy naplnenia a nenaplnenia každého ľudského okamihu sú nosné témy, o ktoré sa takýmto spôsobom snaží zviditeľniť. Myslím si, že jeho tvorba je kladnou reakciou na život. Nereprezentuje reálny obraz sveta, ale jeho vlastné šťastie, keď v tichu svojho ateliéru prosí trávu a zem o korene, aby ich nakoniec v spletenci končatín a fragmentov ľudského tela a tiel nachádzal v odkaze histórie a antiky. Pretože ako hovorí Juraj Špitzer „a takí, akí sme, nemôžeme byť bez tých akými sme boli . Minulosť v nás sa zráža s prítomnosťou“. Asi nie je dôležité presne pomenovať svet Robertových obrazov. Dôležitý je proces tvorby, kde jeho intuícia a vnútorný hlas určujú konečnú verziu a podobu maľby, ktorá v každom z nás inak položí otázku „prečo?“ Mojou úlohou nie je nájsť správnu a jedinú odpoveď. Pretože v umení ako aj v živote, je dôležitejšie hľadanie, než nachádzanie, i keď hľadáme preto, aby sme našli. Nájdené je relatívne a často fiktívne, ale proces hľadania v každom z nás, ako sa pozeráme na Robertove obrazy, je skutočný.